O živote.
Všeobecne aj o tom svojom.
Vo chvíľach, keď som nevládala zdvihnúť ruku z postele, keď som sa nútila do každého pohľadu po izbe. Vo chvíľach, keď som sa snažila vstať a utiecť pred strachom z vlastnej nemohúcnosti.
Tisíckrát som si predstavovala, že stojíš predo mnou, až kým si pri mne naozaj stál. A ja som odrazu pochopila, že už nič nebude také, ako bolo. Že som sa ocitla vo svete, kam ty ešte dlho nebudeš môcť vkročiť.
Vo svete smrti, tieňov, strachu a bolesti.
Neprajem ti tú skúsenosť. Pre vás mužov, je láska o tom, že ste silní, svieži, vždy pripravení byť ochrancami, rytiermi, tými zábavnými. Vždy chcete uspokojiť. Nesklamať. Čosi dokázať.
Len muž môže povedať slová: Dnes som taký unavený, že sa ani náhodou nemôžeme milovať. Alebo:Ak si unavená, tak sa stretneme až zajtra, oddýchni si.
Práve vtedy, keď ma sklamávalo aj vlastné telo, som verila, že mi pomôžeš. Len tým, že si. Prostým vedomím, že sa uvidíme.
No čosi sa zlomilo.
Prišiel si a ja som videla, že sme každý na opačnej strane prahu. Jeden pred dvermi, druhý za nimi a ja neviem, ktorý je ktorý.
Možno je to jedno. Jednoducho sa už nemáme kde a ako stretnúť. O živote, ktorým žijem, nevieš nič a ja už nestojím o ten tvoj. Zomierali okolo mňa ľudia a tvoje starosti už nechápem.
Prepáč, to je všetko.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
anitchka
11. 4.apríla 2013 21:25
to je pekné... teda smutné, ale pekné
2
netreba nikoho držať nasilu...príde aj niekto kto pri tebe bude stáť aj v tých ťažkých chvíľach nielen v tých pekných keď sa darí
Napíš svoj komentár