Skutočne si nepamätám obraz našej šťastnej rodiny zloženej z matky, otca a detí. A moja mladšia sestra Frederika si spomína iba matne.
Otec zasvätil svoj život podnikaniu. Počas mojej puberty rozšíril impérium a založil ďalšiu firmu. Odsťahoval sa ďaleko od nás pár rokov pred tým, ako som začala menštruovať a s Frederikou začali zametať hormóny. Boli sme síce materiálne zabezpečení, ale citovo prázdni.
Mamin priateľ nebol až taký hrozný ako ten ďalší a ďalší. Únik z reality plnej maminho plaču a nespokojnosti som hľadala všade, kde sa dalo. Začala som chodiť na džudo a výtvarný krúžok, no nebavilo ma to. Rovnako neúspešne som skúsila stolný tenis, hodiny spevu a dokonca aj klavír.
A vtedy som stretla ju.
Sedela na nízkej stoličke a klávesy pod jej prstami vydávali neuveriteľne krásne zvuky. Mierne sa pohybovala v rytme melódie, ktorú tvorila. A ja ako človek, ktorý nemá s hudbou nič spoločné, som pochopila, že pre ňu znamená veľa.
Sledovala som ju s otvorenými ústami v cvičebni umeleckej školy a cítila sa strašne zbytočná, nešikovná a nepoužiteľná.
Hrala pomalé smutné skladby, no postupne tempo zrýchľovala a ku koncu mi jej hra pripadala plná hnevu, revolučná.
Udierala do klávesov, akoby jej ublížili. Hudba prechádzala celým jej telom a v jednom momente zrazu prestala.
Chytila si tvár do dlaní a utierala si slzy, ktoré som predtým nevidela, keďže sedela chrbtom ku mne. Po krátke chvíli vstala, vybehla z cvičebne a nevenovala mi jediný pohľad.
Ani neviem prečo, rozbehla som sa za ňou.
Sadla si na lavičku za budovou školy a usedavo plakala. Podišla som k nej, podala jej vreckovku a čakala, čo bude ďalej.
Pozrela na mňa svojimi veľkými modrými očami a poďakovala. Rukou mi naznačila, aby som si prisadla k nej. Bola som hrozne zvedavá, prečo plakala, ale nechcela som na ňu tlačiť. Po chvíľke ticha sa mi sama zverila so svojím trápením.
Zomrela jej mačka.
Mačky som odjakživa nenávidela, ale tú jej som si obľúbila, aj keď už bola mŕtva. Najmä preto, že bola mŕtva. Kedy nie tej zvieracej smrti, možno by som Ľubicu nikdy nestretla.
Možno by nesedela vtedy v triede pri klavíri a nesnažila by sa vyjadriť hudbou svoje emócie. A ja by som nebola taká očarená a zvedavá.
Ľubica bola krásna. Zvonku aj zvnútra. Narodená len o týždeň skôr ako ja.
Stala sa neoddeliteľnou súčasťou môjho dovtedajšieho nudného a smutného života a vrátila mu farbu.
Trávili sme spolu každú voľnú chvíľu, snívali o krásnej budúcnosti a spriadali plány na spoločné dovolenky s manželmi a deťmi na piesočnatých plážach latinskoamerických ostrovov.
Táto spriaznená duša zaplátala samotu a vyplnila miesto, ktorého sa vzdal môj otec. Skutočne mi odvtedy nič nechýbalo.
(úryvok z knihy- Nech prší, keď plačem. Mená sú zmenená podľa ľudí z môjho okolia)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár