Plačeme vždy, keď niečo stratíme a ja nemôžem stratiť to, čo nikdy nebolo moje"
Tento výrok patrí presne ku mne a k mojej situácii.
Ako niektorí isto viete, tak som bola 3 mesiace odcestovaná v Holandsku, kde som pracovala v mäsokombináte.
Prvé dva týždne to bolo ťažké, denná norma cca 15 000 kusov, čo bola ozaj makačka. Nič som nestíhala, proste drina. Veď som aj schudla za tie 3 mesiace 8 kíl
Ale chcela som písať o svojej "letnej nenaplnenej láske" .
Bol/je to Poliak, volá sa Mateusz, má cca 195 cm, tmavé- na číro ostrihané vlasy a krásne modré oči ale pekne po poriadku:
Bol to vlastne kolega z práce. Zo začiatku som si ho nejak nevšímala, vlastne sa nedalo sústrediť na nič iné, len na prácu. Bol pre mňa jedným z mnohých.
Ani neviem kedy sa to vlastne dostalo do toho štádia, ale zrazu mi začal liezť na nervy, neviem prečo, ale veľmi som ho nemusela, bola som rada, keď som ho chvíľu nevidela. Neviem presný dôvod, prečo tomu tak bolo. Možno preto, že sa mi zdal arogantný? horenos? NETUŠÍM!
Ale raz nastal zlom a bol to celkom niečo iné...
Začal po mne tak pekne pozerať, usmievať sa a žmurkať, sám si robil zo seba srandu, len aby ma rozosmial raz dokonca prišiel za mnou, pomáhal mi pri práci a spýtal sa ma ako sa volám. A ja krava som sa ho nespýtala na meno a to ako sa volá som zistila až o 2 mesiace, aj to nie od neho
V práci neprešlo jedinej hodiny, kedy by sme na seba aspoň raz nepozreli a neusmiali sa. A on ma tým všetkým presvedčil, že nie je taký za akého som ho pokladala.
Ale bohužiaľ všetko to zostalo len pri pohľadoch a úsmevoch a ja som musela odísť. Bez jediného slova, bez rozlúčky. Asi to tak malo byť. Každý aspoň raz za život stretne tú svoju nenaplnenú lásku, aj keď je opätovaná z oboch strán.
Ja som tu a on je odo mňa 1300km. Život ide ďalej. Nikdy na neho nezabudnem, ani na to "niečo", čo medzi nami bolo a čomu chápeme len my. V mojom srdci bude mať vždy svoje miesto.
A toto je naša pesnička:
resp. on netuší, že nejaká "naša" existuje. Ale vždy, keď ju počuj, tak moja myseľ je niekde s ním a myslím len na neho.
Počúvam ju aj teraz pri písaní blogu a ide na mňa zase jedna tá z mojich "opúšťacích" chvíľ.
Ale rozhodne si tu pieseň vypočujte a možno sa do nej zamilujete tak ako ja do Mateusza ♥
Denník
Komentuj
6 komentov k blogu
4
@mirka7 práveže neviem, skúšala som ho hľadať aj cez kolegov a nič. Možno na Facebooku ani nie je.
6
ja ti k tomu poviem toľko, že asi buď aj rada, že sa nič nerozvilo.
nechcem generalizovať, ale Poliaci, s ktorými som mala do činenia, boli jemne povedané.. zvláštni. hanblivejší a s rozvinutejšími morálnymi zásadami
teraz si želám, aby to s "mojím Poliakom" bolo bývalo len takéto platonické
a kamarátka má tiež pekné trápenie s jedným chlapcom z Warszawy, už dvojročné
nechcem generalizovať, ale Poliaci, s ktorými som mala do činenia, boli jemne povedané.. zvláštni. hanblivejší a s rozvinutejšími morálnymi zásadami
teraz si želám, aby to s "mojím Poliakom" bolo bývalo len takéto platonické
a kamarátka má tiež pekné trápenie s jedným chlapcom z Warszawy, už dvojročné
Napíš svoj komentár
A tá pesnička nie je zlá