U niekoho tento stav trvá dlhšie, u niekoho kratšie a každý máme aj svoj spôsob, akým sa s ním vyrovnávame.
Mne sa ale niekedy zdá, že to s tým smútkom trochu „preháňame“. Možno to znie zvláštne alebo nebodaj cynicky, ja samozrejme viem, že smútok ako pocit sa nedá regulovať. Nedá sa prestať na rozkaz že zrazu sek – a budem sa smiať ako slniečko. Ale nestalo sa vám niekedy, že ste mali takú náladu akože dajte mi všetci pokoj, chcem byť sama(sám) utápali ste sa vo vlastných myšlienkach a akoby ste nechceli aby vás niečo alebo niekto „vytiahol“ z tej bezútešnosti?
Mne áno... No a v istej chvíli som si uvedomila, že by nebolo až také ťažké hodiť to celé za hlavu. Jednoducho mi vyhovovalo len tak sedieť, premýšľať a ľutovať sa...
Dovtedy som to nikdy nevedela pochopiť, lebo niektorým veciam porozumieme až keď ich prežijeme. A aj keď neviem naisto, či som niekedy mala takú naozajstnú depku, myslím si, že v podobnej chvíli závisí hlavne od nás, ako rýchlo sa z toho dostaneme. Možnože patrím k tým šťastnejším, ale mne osobne smútok nikdy dlho nevydrží. Poviem si: dobre...stačilo, ja sa už preňho trápiť nebudem! Nie žeby za to nestál to zas nie, ale nemá význam trápiť sa, tým sa nič nevyrieši. Niekedy sa proste veci nevyvinú presne tak, ako by sme si predstavovali a želali...Preto je podľa mňa napríklad nezmyselné za každú cenu hľadať vinníka za to čo sa stalo. Niekomu to možno pomôže zbaviť sa vlastného pocitu viny, no najdôležitejšie je odpustiť a brať celú záležitosť ako skúsenosť...Teda nie sa snažiť na všetko zabudnúť, ale vziať si to dobré a z chýb sa poučiť.
Uznávam, ľahko to sa hovorí, ale v praxi je všetko o dosť ťažšie. No ak sa dokážeme povzniesť nad naše každodenné problémy a trápenia, odlepíme sa od zeme, všetko sa nám bude zdať jednoduchšie, než to na prvý pohľad vyzeralo. Aj tá najväčšia prekážka bude z výšky vyzerať ako miniatúrna...a snáď si uvedomíme, že všetko nie je až také zlé a čierne, že zo života sa treba tešiť (fakt to nie je až také ťažké – dôvodov je kopu) a DÁ sa to naučiť, aj keď veľa ľudí bude tvrdiť že nie.
Život máme len jeden (teda ak neveríte v reinkarnáciu) a nikdy nevieme, čo nás čaká, preto by sme mali tento čas využiť čo najlepšie. (Navyše si myslím, že byť depresívnym sa je o dosť vyčerpávajúcejšie ako myslieť pozitívne.)
Buďme radšej optimisti, tešme sa a vážme si, že môžeme byť v tejto chvíli, na tomto mieste...
Úvaha
Komentuj
8 komentov k blogu
3
krasne napisane len zabudnut sa neda tak rychlo a ked niekoho stratime az potom si uvedomime ze sme ho startit necheli,ze nam bude chbyat jeho objatie ....... myslim ze z toho sme smutny...........
4
No a toto dievca mi normalne povedalo zevraj neviem pisat pekne slohy...sak ta holka ma talent...
6
mas uplnu pravdu, len skoda ze to nejde tak lahko zrealizovat...ja mam niekedy pocit ze je jednoduchsie byt smutna pretoze byt veselou je velmi vycerpavajuce...ale to zas zavisi od toho aku mam zrovna naladu.
ale skvely optimisticky blog pozdvihujes uroven, ked je tu tolko hlbavych blogov
ale skvely optimisticky blog pozdvihujes uroven, ked je tu tolko hlbavych blogov
Napíš svoj komentár
mam rada taketo pozitivne clanky
a ja tiez sa lutujem az moc