Celý večer hovoríš, že je tu nuda a chceš ísť domov. Svetlá sa ti odrážajú v očiach a vyťahuješ ďalšiu cigaretu. Ja zívam, naozaj je tu nuda. Nervózne klopkáš nohou a niečo hľadáš v telefóne. Nepamätám si ťa. Pamätám si pocit. Atmosféru. Pohyby. Vôňu dymu.
Prešli hodiny a stále si tu a ja sa pýtam, prečo nejdeš domov? Nemusím sa pýtať, ja to viem.
Napájali sme večery ako cvočky. Ale nikdy sme nespojili konce reťaze. Nepýtam sa prečo, ja to viem.
Vždy si sa vrátil. Vždy som sa vrátila. Som šťastná, že už sme sa nevrátili.
Ty si Bacardi. Ja som ľad. Dopili sme ten drink už veľmi dávno, keď som vystúpila z lietadla a dvere sa zabuchli. Vystúpila som do dažďa, ktorý zo mňa zmyl pocity a stiahol ich so sebou po ceste preč.
Delilo nás okno. Tabuľa skla, ktorá praská v hneve, no pri jemných dotykoch sa ligoce. Tabuľa skla, čo ponúka obraz. V ten večer som sa cez to okno na dverách nedívala na teba, ale na seba. Na seba, ako nasadám dnu, zatváram dvere a časť zo mňa vtedy odišla s tebou. Zapla som si pás, ty si sa zasmial, zahniezdila som sa v koži a pridala som hlasitosť hudby. Pneumatiky zapišťali, vzlietli sme a ja som ostala stáť na ceste. Kvapky ma obchádzali. Reťaz sa roztrhla.
Už si nepamätám tvoju tvár. Nepamätám si tvoj hlas. Boli sme Genezis, no nikdy sme neboli počiatok. Už keď sme sa prvý krát videli, boli sme zánik. Obaja sme to vedeli. Stotožnení s osudom sme tancovali každý piatok, akoby to bol náš posledný. Ani jeden z nás nebol smutný.
Neznášam Bacardi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár