Ako je možné, že niekto Ťa ničí úplne celý život, zláme v Tebe všetku Tvoju vieru, že môžeš byť dobrým človekom. Dá Ti pocit, že si úbohá existencia, urobí z Teba pred všetkými najhoršieho človeka a hodí na Teba všetku vinu za svoju neschopnosť zvládať svoju emočnú stránku. A Ty máš iba 10 rokov, nevieš, čo si urobil, ale cítiš vinu, pretože zosobnenie Tvojho vzoru pri dospievaní Ti denno denne, týždne, mesiace.. Roky tvrdí a presviedča ťa o tom, že si to najhoršie, čo sa kedy tomuto svetu stalo. Takže sa stotožníš s tým všetkým, asi si to TY. Asi Ty jej prinášaš tú ťažobu, tie starosti. Nenávidíš sa a nenávidíš všetko čo kedy urobíš, pretože to nie je dosť. Stále máš iba 10 rokov... Ale kto Ťa vtedy zachráni? Mohli Ti pomôcť z domu odísť, mohli Ťa podporovať a vždy Ti podať pomocnú ruku, ale jediný kto Ťa mohol ochrániť, si Ty. A tak sa strácaš. Krik, vreskot, výčitky, vyhrážanie, zastrašovanie, neustále napätie. Rozpoznáš situáciu podľa krokov. Musíš predvídať. Všetko stíchne. Sedíš vo svojej izbe na zemi, ale na hlavu ti padá hlina a ty sedíš v jame, čakáš odkiaľ priletí zásah. Stále si v strehu a naučíš sa očakávať najhoršie. Už ťa nič neprekvapí. Po čase sa stratí radosť. Cesty zo školy domov sú dlhé niekoľko kilometrov, aj keď je to iba pár minút. A potom sa to začína vytrácať. 




Film sa sekne, načítava sa. Púšťaš ho odznova, pretáčaš na časť, kde to zamrzlo. A zistíš, že to nie je sek. To načítavanie je súčasťou filmu. A to načítavanie trvá hodiny, dni, týždne, mesiace... Roky. 




A teraz si tu. Bez schopnosti žiť v realite. Disociácia. Stále sa musíš zastaviť a vrátiť sa do reality. Je to také ťažké. Opúšťať každý deň komfort svojej hlavy, pretože tie roky prežité tam ubehli desivo rýchlo a ty nemáš ani jedinú spomienku. Žiadne detstvo, žiadne vzorce, ktoré sú sa mohol naučiť. Narodil si sa iba pred 6 rokmi a ostatné poznáš iba z rozprávania. Tvoj život začal iba teraz a detstvo vôbec nepoznáš. Iba pocit. A tým pocitom je vina, strach a stres. Preto máš pri normálnom tepe pocit, že je niečo zle, že asi zomieraš. Lebo sa to musíš naučiť. Znova. 




A teraz máš byť dospelý. Keď si pri vedomí iba pár rokov a nemal si čas na to, aby ťa človek, ktorý Ti dal život, mal rád. Ostávaš v strehu, pretože to jediné fungovalo a Ty dobre vieš, že nemá zmysel riskovať. A teraz musíš vkladať svoj život do rúk ďalšieho doktora a každý deň je boj so strachom.




A všetko mohlo byť inak. A tento príspevok by nikdy nevznikol. Žiaden z týchto pocitov by nikdy neexistoval. Nedá sa to liečiť, dá sa s tým naučiť žiť. A to je to, čo si nemusel počuť. 

 Úvaha
Komentuj

3 komenty k blogu

1 
fotka
11monika11  12. 3. 2023 07:26
Strašne je smutné, keď deti musia vyrastať s takto toxickými ľuďmi, ktorí si ani trochu nedokážu priznať, že práve to dieťa je ich zrkadlom. Ak niečo v tak nízkom veku nevie, je to pre to, že to práve oni sú tí neschopní, že ho nič nenaučili. Nikdy to nie je vina toho dieťaťa. Nikdy
2 
fotka
tequila  12. 3. 2023 16:45
3 
fotka
clarise  15. 3. 2023 23:50
To čo píšeš súvisí so vztahovymi väzbami..dá sa s tým vždy niečo robiť dá sa zmeniť tvoja vzťahovať väzba ale musela by si bud chodiť k psychológovi alebo si nájsť osobu ktorá má bezpečnú vztahovu väzbu aby sa aj tvoja väzba zmenila lebo sama sa nevieš zmeniť
Napíš svoj komentár