Vangelis 2

Znova a znova a znova. 

Odkedy tú skladbu poznám, cítim, že s každým počúvaním sa s ňou zžívam viac a viac. Až sa ňou raz stanem. Vrýva sa do mňa, do mojich vlasov, kože, očí.. Melanchólia zachytená vo veľmi špecifickej melódii, ktorá znie ako jeden zimný večer v starom Moskovskom byte, 40 rokov nazad. V byte s tak zvláštnou atmosférou, akú len môže mať byt v Moskve v jeden zimný večer, 40 rokov nazad. A v tom byte sedím a dívam sa von. Na sneh, na nefunkčné pouličné lampy a jediné svetlo, ktoré osvetľuje ulicu je to, ktoré sa odráža od mesiaca priamo na sneh. Špecifické svetlo, ktoré je temné, ale zároveň pôsobí ako domov. Nikdy som tam nežila. Žijem v rôznych domoch. V nových, v starých, v krásnych, ale aj v rozpadnutých. Vraj si ľudia vždy berú trochu smiechu od druhých. Doslova. Preberieme zvuky smiechu od druhých ľudí, ktorí sú pre nás zaujímaví a poskladáme si z nich ten náš. Šialené. Ja si myslím, že si preberám od ľudí domy. Nie doslova. Mám svoju vlastnú ulicu vnútri mojej mysle a vchádzam z domu do domu. Ani nemusím zvoniť. Všetky sú totiž moje. Niektoré sú iba izby so stoličkou. Pretože ja som dom. Jeden obrovský, rozpadnutý dom, ktorý je poskladaný z rôznych iných domov. V ktorých sa mi každú noc sníva. A možno sa ja snívam tým domom. 


Mám všetok čas sveta a aj cez to stále cítim, že nemám dosť času. Pretože čas nie je iba relatívny, je taktiež môj nepriateľ. Nepriateľ, ktorý nikdy nemá čas na to, aby sme si zmerali sily a našli v sebe zmierenie. A tak za čas platím. Platím za rôzne veci. Za tie materiálne či chvíľkové, platím za veci chutné aj trpké. A potom platím 2x za mesiac za 2 hodiny, aby som už platiť nemusela. Platím za čas, pretože je relatívny, čiže aj nie je. Pretože ho raz platiť prestanem. A iba Boh vie, či to bude o 60 rokov, o 10, alebo zajtra. A kým sedím vo svojom dome a premýšľam o relativite, z druhého domu vychádza Skladba La petite fille de la mer od Vangelisa. Ale do toho domu nechodím. Je oproti iným domom až príliš reálny a je to ten jediný, z ktorého viem vyjsť do reálneho sveta. O to ja nemám záujem. Preto sa iba pozorujem cez okno, ako tam sedím na koberci a niečo náruživo ťukám do klávesnice počítača. 

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu