Ako Domi utiekla z Bratislavy... navždy

Poznáte ten pocit, keď chcete odísť preč a mať od všetkých pokoj?

V podstate je to tajomstvo. Nie preto, že by som to nejako držala v tajnosti, len som nemala chuť ani dôvod majorite známych niečo také vôbec spomínať.
Ten pocit som mala, a nie som podľa mňa jediná, pomerne často a vždy som ho v sebe zabila tým, že som si povedala, že si niečo také nemôžem dovoliť.

Najhoršie na tom je, že ten pocit vlastne nezabijete, stále tam je, snažíte sa ho umlčať, ale z času na čas sa zase ozve a okrem toho, stále cítite jeho prítomnosť. Ako keď si napatlete na seba makeup a vyzeráte celkom dobre, ale keď sa dotknete vlastnej tváre, viete, že pod ním sa skrýva niekoľko dôsledkov tej mliečnej čokolády, čo ste minule zjedli, ktoré by chceli vytlačiť (nie, vôbec nehovorím z vlastnej skúsenosti).

Brouzdám po internete a narazila som na typický „How To To Be Unremarkably Average“ ironický obrázok. Robí ma to hrdou na samú seba, pozerať sa na to. Síce som, verím, pre nezávislého pozorovateľa zvonka nič také úžasné nespravila, ale pre mňa posledný mesiac znamenal dosť značnú životnú zmenu.

Keď čítam to „accept what people tell you...“ a „don´t question authority“ tak úplne vidím seba. Preboha, ja som sa vždy všetkých tak strašne bála, ani neviem, prečo. Nikdy som s nikým, koho som úplne nepoznala, ne-nesúhlasila, nikdy som sa neozvala, keď sa mi niečo nepáčilo. A ani nehovorím o tom, keď som tomu človeku bola očividne nesympatická, vtedy som bola ticho pomaly aj keď sa ma dotyčný niečo pýtal.
Vždy som len čakala, potichu, kým mi niekto niečo povie; ak som s tým nebola spokojná alebo to bolo mierené proti mne, pomaly som revala. Úplne nečinne. Preboha.

Viete, aký je to pocit, keď sa pozriete na seba v minulosti a vidíte, aké zvrátené je to, čo ste robili? Jasné, človek nikdy nie je ideálny a každý má na čom pracovať keď ide o samého seba. Uvedomujem si to a uvedomujem si, že pozostatky toho vo mne stále sú a asi ešte dlho budú, ak nie navždy... ľudia sa predsa nemenia (až tak). Ale pripadám si o toľko lepšia teraz ako vtedy.

Po týždni som si uvedomila, že nemôžem študovať to, čo som práve začala študovať. ...vlastne som to vedela dávno predtým, ako som začala. (boli tam aj nejaké zdravotné problémy, ale to budem v tomto blogu považovať za menej podstatné)
„Ešte tomu daj šancu,“ a „Budeš ľutovať, že si to nechala tak tak skoro,“ som dokázala počúvať mesiac a potom som na značný „nátlak“ (pomoc!) človeka, ktorého ľúbim a ktorý sa na mňa nevedel pozerať, ako som vystresovaná a nešťastná, povedala, že ma to nebaví a stačí mi.

V podstate ma majorita má asi za blbca, ktorý odišiel po mesiaci zo školy, na ktorú sa pripravoval asi posledné 3 roky svojho života. Čo sa týka konkrétnych skupín ľudí – tí v mojom veku sa väčšinou divia, lebo (a toto je domnienka, ale myslím si) dostať sa na školu je predsa najväčší challenge a keď tam už človek je, je predsa „zahojený“, tak načo to meniť;
ľudia vo veku mojich rodičov a viac sa na mňa väčšinou pozerajú tak, že mám pocit, že som chudera, ktorá nezvládla ani prvý mesiac školy a musela odísť, lebo proste nemá na to študovať na výške.

Tento blog začína byť seriózne nekonzistentný (na toto som expert).

Ja chcem študovať.
Vždy som chcela. Chcela som študovať architektúru, strašne dlho. A keď som konečne začala zistila som, že, preboha, veď toto nie je vôbec pre mňa.

O tomto som písala už mojim rodičom, ktorým som nevedela inak vysvetliť, prečo chcem, musím, urobiť to, čo robím. Proste som zistila, že som sa rozhodla zle, spravila som chybu, a nebudem teraz sedieť a tváriť sa, že sa nič nestalo. Chcem opraviť čo sa ešte dá.

Odsťahovala som sa do Brna a začala si hľadať robotu. A – úprimne, je to ťažké, s mojou psychickou odolnosťou. Každý deň pocit, že som sklamala rodičov, alebo, že som zlyhala a nedokázala sa prekonať a ostať na škole, že neviem, či budem mať z čoho zaplatiť budúci mesiac nájom...
Som dosť labilný človek a – znova úprimne, občas som to ľutovala. Takisto som ale väčšinou bola presvedčená, že som urobila dobrú vec (a hlavne, keď som videla, aké majú moji ex-spolužiaci zadania, haha). A čím dlhšie som v Brne, tým to ľutujem menej.

Som šťastná.
Už som to povedala o sebe x-krát a myslím, že som väčšinou klamala, lebo keď človek nevie, aké je to byť fakt šťastný, často si podľa mňa myslí, že je. Aj keď sa stále niekomu prispôsobuje, nerobí to, čo fakt chce a len sedí a čaká na zázrak.

V podstate to bolo najlepšie rozhodnutie aké som kedy spravila, aj keď asi aj najťažšie. Mám trochu pocit, že som bola hodená (alebo som sa hodila) do dospeláckeho sveta skôr ako moji známi v rovnakom veku (a skôr ako bolo nutné). Ale urobila som to dobrovoľne a... momentálne sa cítim kvôli tomu úplne perfektne.

Veci idú, keď sa chce, aj keď, treba priznať, nikdy to nie je úplne jednoduché. Ale to je na tom to dobré, inak by z toho človek nemal nakoniec ten dobrý pocit.

 Záchod

12 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu