Je dobre, ze clovek ma standardne dvoch rodicov, je tak vacsia pravdepodobnost, ze aspon jeden z nich bude dobrym rodicom. Myslim si, ze rodicia by nemali davat detom vsetko zadarmo. Je potrebne, aby boli decka vychovavane tak, aby vedeli prezit aj v horsich podmienkach a aby sa vedeli uzivit.
Hovorim z vlastnej skusenosti a preto uznavam, ze moj nazor je silne ovplyvneny tym, ze sa mi skratka niekedy nechce pracovat. Ale...
nie su deti stale len deti? Podla mna je dobre, ak kazdy popri strednej aj vyske brigaduje, ale kazde dieta by malo mat priestor na vlastny rozvoj, na to, aby zistilo, co ho bavi, a na to, aby sa tomu mohlo venovat. Ked som sa dnes rano tesila, ze nebudem zajtra musiet vstavat do roboty na sest tridsat, ale mozem ist az na desiatu, bolo mi povedane "a z coho chces zit, odkial budes mat vyplatu?". To mi povedal clovek, ktory sebe a svojmu partnerovi za posledny rok zadovazil dve auta a len mimochodom je mojim rodicom.
Robila som osem hodin denne pat dni v tyzdni posledneho pol roka a ku koncu som mala este cez vikend brigadu. Brigadu... Proste preto, ze mam rada veci. Chcem byvat v peknom byte, moct si tam dat pekny nabytok a mat viac ako jedno nove tricko za mesiac (z HM za 10e - vsetko, co som si kedysi mohla z vreckoveho od rodica dovolit). Chcem si miesto slnecnicoveho oleja kupit olivovy alebo kokosovy.
A uznavam, je to na mna dost, chcem mat teraz uz volno, chcem mat leto, chcem si citat knihy o cervikovi c. elegans, ktory ma 1000 buniek a robia sa na nom skvele pokusy, lebo som konecne zistila, co ma bavi, vec, ktoru by malo zistit podla mna kazde dieta este kym je dietatom.
V osemnastich rokoch by nikto nemal tapat a vyberat si nahodne univerzitu, v 18tke by mal kazdy uz presne vediet, a doviest by ho k tomu mali rodicia... Byt rodicom je velka zodpovednost a malokto z nich si to naozaj uvedomuje. Ja som konecne zistila, co by som chcela robit, teraz, trosku neskor, lebo od 16tich som sa zaoberala tym, ako chodit cez tyzden do skoly a potom cely vikend brigadovat (len preto, aby som sa nemusela hanbit za to, v com chodim oblecena, aj ked uznajme, ako rodina na tom nie sme zle) a dotoho sa ucit na maturity, a mam pocit, ze mojho rodica to vobec nezaujima. Ze vsetko, co sa rata je, ze som sa dostala na nejaku skolu, a aj prve vreckove mi posle az 20. septembra, lebo dovtedy to moze natahovat, kedze dovtedy nebudem chodit do skoly.
Neviem, ci chcem nieco zadarmo, ale uprimne, nemam ten pocit. Naozaj sa snazim, cely cas v praci som setrila a chcem si proste len po pol roku trochu oddychnut a dat sa dokopy pred brutalitou, ktora ma caka od septembra na najblizsich (dufam) pat rokov. Nasetrene na leto ako-tak mam, tak preco stale to rypanie...?
Na niektorych ludi sa pozriete a viete, ze by neublizili ani muche. Niektori ludia su proste zli. Su ludia naivni, vypocitavi, doveryhodni, taki, ktori si doveru nikoho absolutne nezasluzia, hlupi, inteligentni, mudri. Vzdy som si to v hlave delila tak vseliako.
Po rokoch som si uvedomila, ze vsetky tieto delenia nie su az take podstatne. Ja si evidujem momentalne do dvoch skupin - ludia, ktori za to stoja a ti, ktori nie.
Paradoxne to casto nie je ani tak o tom, ako dlho dotycneho poznam. Na tom v podstate vobec nezalezi, samozrejme, ludia, s ktorymi sa poznam dlhsie a lepsie, su vo vacsine pripadov v tej "stoja za to" skupine, ale ani zdaleka to neplati vzdy.
Niektori ma proste konstantne sklamu. Nehnevam sa na nich, mozno za to ani nemozu, len maju ine priority, mozno nie som pre nich priorita 1, ale az 3.
Ale pomaly ale isto sa presuvaju do skupiny "nestoji mi za to, aby som sa pre nich trapila". Hocico urobim, nebude to dost.
Moja sestra je skvela. Je uspesna, ma milion znamych a nema na mna moc cas. Viem, ze ho rada so mnou travi, ale malokedy si ho realne najde. Vzdy som bola z toho sklamana a hovorila som si, ze ma asi moc nema rada. Ked sme boli minule na jednej rodinnej oslave, vsetci pribuzni za nou chodili a chvalili ju za jej genialitu a uspechy, ktore boli v poslednej dobe dost medializovane. A ona kazdemu, kto za nou prisiel, povedala "ale Domi ma tiez super uspech, dostala sa na Masarycku!". Bez ohladu na to, ze sa teraz moc nevidime, ked uz sme spolu, mam pocit, ze ma nikdy nesklame.
Rodic si najde cas takmer vzdy, este sa hneva, ak mam na praci nieco ine, bratislavskych kamaratov, alebo som s druhym rodicom, ked som v BA. Ale ked uz cas spolu travime, mam pocit, ze som po cely cas tercom kritiky a poznamok. Malo sa ucim, malo pracujem, zle jem, malo cvicim. Zle sa malujem, vela nakupujem. Draho. A ja, uznajme, kritiku naozaj neznasam dobre.
Niektorych ludi, ktorych poznas cele dlhe roky, mozes volat na kofolu mesiace. Vzdy s nimi pocitas a nakoniec ti vzdy povedia, ze im do toho nahodne nieco voslo ale uistia ta, ze si ich zlaticko, best friend forever a nabuduce sa urcite uvidite.
A niektori ludia ta maju radi aj ked si pred nimi odporna, nenamalovana, a ked mas zlu naladu, sedia pri tebe a snazia sa ta rozveselit. Ked mas pocit, ze nevies, ako dalej, ukazu ti, ze mas nekonecne moznosti. Ked sa citis ako odpad, ukazu ti, v com vsetkom si uzasna. Niekedy to nie su tvoji rodicia, niekedy to nie su surodenci. Niekedy ich poznas iba rok a pol a aj tak uz vies, ze nikdy nesklamu.
Zaujimalo by ma, od coho to zavisi.
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
relieforsaddist
22. 6.júna 2014 22:02
Máš výborný názor na tieto veci
3
zivot neni o tom byt uspesny, krasny a bohaty ... zivot je o tom, byt v pohode
4
Závisí to od toho, aký máte vzťah, niekedy si myslíš, že máte úžasný vzťah, ale z druhej strany to tak nie je. Vždy sa dá urobiť pre to niečo, len na to treba viac snahy.
Napíš svoj komentár