Nečinnosť

K písaniu ma v poslednej dobe väčšinou donúti nečinnosť.
Nie je to tak, že by som sa nudila a preto začnem písať.

„To je preto, že teraz máš na to čas, všímať si také veci,“ povedala minule moja mama, keď som spomenula, že tento rok ma výnimočne ničí to, že je skoro tma a málo svetla cez deň, „keby si chodila do školy, nemala by si čas sa zaoberať takými vecami.“

Desím sa sama seba. Aký máte názor na ľudí, ktorí nedokážu rozmýšľať, resp. nedokážu ovplyvniť tok vlastných myšlienok? Ktorí sa obmedzujú na činnosti, ktoré nevyžadujú príliš zvýšenú mozgovú aktivitu? Varím, plávam, sedím pred televízorom a netuším, čo vlastne pozerám, alebo mám na kolenách laptop a všetko, čo na ňom v podstate robím je, že mám zapnutú hudbu.
Chcela som aspoň pozerať nejaký seriál alebo film, ale nedokážem to, lebo by som pri tom musela rozmýšľať nad dejom. Príde mi zbytočné to vôbec zapínať. Prestala som čítať knihy, neviem sa na ne sústrediť.

Chcem niečo robiť a neviem ako, len sedím a žijem, dýcham, pijem prieduškový čaj a napriek tomu, že by som vedela vymenovať 20 činností, do ktorých sa môžem teraz pustiť.

Rozmýšľam nad vecami. Dá sa povedať, že rozmýšľam, podľa mňa. Rozmýšľam nad snehom keď sa pozerám z okna, nad tým, že je príliš skoro súmrak a nech je už slnovrat, nad zmyslom vlastnej existencie, nad samovraždou a prečo to ľudia (ne)robia, nad otázkou, či zjesť alebo nezjesť čokoládu... ale nič podstatné, nič, čo by mi ostalo, žiadna myšlienka, ktorá by mi niečo dala.

Žiadna biológia, žiadna chémia, žiadny shell, ktorý sa chcem už dlhšie naučiť, žiadne fotenie, kreslenie, nič.

Neznášam to. Nepáči sa mi to. Neviem, čo mi chýba. A hlavne fakt, že keď sa pozerám dozadu, neviem, kedy to začalo. Neviem, či sa to skončí.

 Záchod

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu