Nemal si uplne pravdu. Pisala som o Tebe celkom dost, ale dost rychlo mi to prislo prilis osobne na to, aby som to zverejnovala. Vacsinu z tych veci nikto iny nikdy nevidel, nikdy ani nemali nadej na to byt vobec ulozene. Boli len pre mna, pre nas.
Myslim, ze je to preto, ze mame ine problemy, nemam skratka az tolko casu (a ani dovod) vymyslat sprostosti (rozumej pisat blogy).
Druhy dovod je asi ten, ze nie si taky ten typ cloveka, ktoreho vztah je otvoreny celej verejnosti, a mne nie je uplne prijemne hovorit o veciach, o ktorych mam pocit, ze ty hovorit nechces, ze ich mas radsej uzavrete medzi nami dvomi. Tak to predym... nebolo.
Hlavne mi je ale prilis vzacne to, co k Tebe citim. Je to vec, ktoru citim len ja a nechcem sa o to s nikym delit, chcem si to nechat, cele.
Je to ine ako kedysi. Ked clovek chce nieco citit (niekedy bohuzial len preto, ze je to cool) a chce, aby vsetci videli, ze to citi, aj napriek tomu, ze to naozaj neciti, napise o tom blog a co je podstatne - pleskne ho na internet, niekam, kde ho poznaju.
Napisala som toho dost, za posledne dva roky. Nieco bolo adresovane Tebe, nieco mne samej. Ale nikdy som sa nerozhodla to zverejnit, pretoze... pretoze vsetky stastne momenty, hadky a zachvaty placu su moje. Ak by som o nich chcela hovorit, tak len Tebe.
Naucil si ma nepytat sa na nazor druhych a rozhodovat sa sama - hej, teraz sa asi usmejes - stale sa Ta pytam vela. Ale nie je to take, ako kedysi. Netrapi ma, ci ludia vedia, ze som stastna vo vztahu, v ktorom mozno naozaj stastna nie som. Netrapi ma to.
Dolezitejsie je pre mna teraz to, co si myslim ja. A co si myslis Ty.
A Ty... si myslis, ze som sklamanie Tvojho zivota.
A mas pravdu.
Nikdy nepochopim, ako Ta napadlo vobec sa so mnou vtedy rozpravat (a ked si potom po diskusii o Tescu odisiel, bola som si ista, ze sa uz nevratis), mozno som sa vtedy snazila az tak velmi vyzerat dobre pred ostatnymi ludmi, ze sa mi to naozaj podarilo. Vtedy mi bolo jedno, ako vyzeram pred sebou samou. A bola som relativne spokojna.
Naucila som sa, ze na tom, ako vyzeram, az tak velmi nezalezi... zacala som sa pozerat na seba ja sama.
A viem, preco si sklamany.
Viem, ze nedokazem teraz uz vsetky svoje chyby zobrat naspat. Nedokazem ich opravit, lebo sa stali uz prilis davno. Nedokazem na to nemysliet a nedokazem ani nic zmenit, to je pravdepodobne nas spolocny problem, a na vrch toho vsetkeho potom robim dalsie chyby.
Je pre mna tazke zit tak, ako by si chcel, aby som zila. Nie preto, ze by som nebola taka, ako si myslis. Prave preto. Je pre mna tazke nebyt dobra. Bojim sa, ze prestanem byt dobra aj k Tebe.
Viem, preco su odo mna pozadovane take veci a suhlasim s Tebou, viem, ze je to pre moje dobro.
Ale je to pre mna ako uplna prestavba... mna. Niecoho, na co som zvyknuta uz roky a hlavne niecoho, co pri urcitych (bezpecnych) ludoch stale normalne robit mozem,... a zrazu su tu aj pripady, kedy to robit nemozem.
Neviem, preco to pisem. Asi sa Ti snazim zufalo ukazat, ze to NAOZAJ je tazke. Ale fakt je?
Ty si myslis, ze to je jednoduche. Neviem, ci si niekedy nieco take dokazal. Tvoja sebakontrola vychadza z Teba, je sucastou Teba. Ja nic take nemam.
A robim jednu chybu za druhou.
A boli ma to kazdykrat viac, a viem, ze aj Teba.
A ta bolest ma nakoniec aj tak donuti urobit len dalsiu blbu chybu.
Chapem, preco stracas trpezlivost. Pripada mi ako prilis velke pokrytectvo proste ta poprosit, aby si to znovu prehliadol. Napriek tomu, ze mam chut povedat: 'nic take zle sa nestalo.'
Viem, ze to nie je pravda, ze ide o podstatu.
Neviem, ci sa dokazem zmenit. Zacinam verit, ze je to vo mne, ze si 10x dam pozor a budem sa spravat podla pravidiel, a potom raz, pocas rozmyslania nad vecami, ktore ma trapia, proste poviem niekomu nieco uplne, uplne odveci.
Pretoze tak by som to povedala Tebe (nie, nie az tak). A Ty si najvacsia cast mojho zivota (to je ako ked hovorim inym ludom 'zlato').
Bojim sa, ze ak sa mi niekedy naozaj podari byt proste generalne 'chladna' (ach, to slovo) bez toho, aby som vyvinula namahu, ze taka budem aj k Tebe.
Bojim sa, ze potom by som to uz nebola ja a ze by si ma uz nemal rad.
Ale vzdy sa o to aj tak budem snazit. Len pre pripad, ze by si mal predsa len pravdu.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár