....kto dopľuje najďalej...

Sedela som na lavičke , konzumovala dyňu a hrala hru “kto dopľuje najďalej „ sama so sebou. Ale aby sa rozumelo, išlo o nevinné dyňové jadierka a nie o nejaké nechutné pľuvance plné hlienu.

Sledovala som ako jadierka mäkko dopadajú do trávy, ohýbajú stebielka zelene a kotúľajú sa do sveta malého hmyzu.
Ako bombardujú stôl, keď sa mi jadierko náhodou nepodarilo efektívne vypľuť.

No pár jadierok som chcieť nechcieť prehltla a spomenula som si na rozprávku, ktorú som videla v detstve o malom hrošíkovi, ktorý tiež jedol dyňu aj s jadierkami, a potom ho jeho priatelia hrošíkovci strašili , že mu v bruchu vyklíči obrovská dyňa. No všetko to nakoniec vyriešila hrošíkova úžasná mama a vysvetlila mu, že také niečo sa nemôže v žiadnom prípade stať. Hrošík bol šťastný, ale na priateľov sa samozrejme nahneval.

Ja by som si s tou dyňou nebola taká istá...

Myšlienky mi blúdili svetom a tak trochu odbočili od dyne a hrošíka a preskočili k ....


Aké to je byť muchou? Nevtieravou muchou, ktorá si nikoho nevšíma,
nikto si nevšíma ju a plachtí si vzduchom.

No nebolo by to úžasné? Byť takmer neviditeľným....Ísť si kam chceš, kde chceš, ako chceš. Hoci mucha nemá moc možností. Jedine iba ak by sa zviezla na kapote auta, na bicykli....na psovi, na mne...hmm...dokonca ich má viac ako ja. Toto sa mi nepáči

Preletieť popri ľuďoch a oni by ti nevenovali ani letmý pohľad spoza tmavých skiel okuliarov, ktoré sú v poslednej dobe „in“.
Nič by sa ťa nepýtali. Nekládli by zbytočné otázky. Jednoducho by si letela a letela a letela...donekonečna až do neba. Ponad oblaky , rieku a sadla by si si na najvyšší vrcholec smreku.

Ja viem. Všetci by ste radšej boli vtákom, nie obyčajnou smradľavou muchou prenášajúcou choroby.

Ale aj holuby prenášajú choroby.

Radšej by ste boli Orlom, symbolom slobody. Byť Orlom je taká romantická predstava.
Vznášať sa ďaleko od tohto hnusného sveta plného klamstiev a špiny....Keby to tak šlo....


...keby to tak bolo možné....

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu