Toto všetko viem od Jantary. Bola mi zároveň matkou aj najlepšou priateľkou. Mohla som jej povedať všetko ,čo som práve mala na jazyku.
Bola mojou oporou. Bútľavou vŕbou, o ktorú som sa mohla oprieť vždy vtedy, keď som pocítila nenávisť k svojim rodičom!
Nikdy som im neodpustila. To čo mi urobili sa nedá odpustiť. Niekedy sa ich snažím nejako obrániť, aby som sa cítila aspoň trochu lepšie. Snažím sa prísť na to, aký mali dôvod , aby ma opustili. Prečo ma nechceli??
Prečo...Ani Jantara mi to nevedela povedať alebo skôr nechcela....Vždy, keď som sa jej na to spýtala, vyhýbavo pokrútila hlavou, sklopila oči a zmenila tému. Možno mali naozaj veľký dôvod na to, aby ma nechali ležať v košíku pred vchodom do jaskyne. Pred Jantarou sa triasli ako osiky, ale spolu jej polohlasne zašepkali, že ma dávajú do jej rúk s úplnou dôverou a odišli. Jantara vtedy zostala stáť ako skala a dlho sa za nimi pozerala. Takéto niečo sa jej ešte nikdy nestalo. Povedala mi ako ju to vyviedlo z miery.
Ale postarala sa o mňa ako najlepšie vedela a ja som jej za to vďačná.
Naučila ma rozprávať, dokonca aj písať.
Naučila ma strieľať z luku, keby sa niečo stalo a ona by tu nebola.
Naučila ma smiať sa a plakať.
Naučila ma čo je dobré a čo zlé.
Bola tou najlepšou matkou, aká kedy na zemi žila. A teraz jej už niet... – Vyrazila zo seba so vzlykmi.
Ja som ju len tuhšie objal. Nič som nehovoril. Vedel som, že taký žiaľ sa slovami nedá vyliečiť, nech by boli hojivé a utešujúce ako balzam na ranenú dušu. Tu pomôže len čas. Čas všetko vylieči.
Prestala plakať a ja som jej na oplátku jej dôvery porozprával niečo o sebe.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
andygirl
2. 7.júla 2007 22:40
to je tvoje vlastné?
Napíš svoj komentár