Rozrážala si cestu pomedzi bičujúci dážď ani nevedela kam ...chcela utiecť niekam preč, pred celým svetom...chcela na všetko zabudnúť a viac na to nemyslieť .
Ocitla sa na svojom obľúbenom mieste, kde ju často brávali rodičia a kde toľko toho zažili.Na tomto mieste sa toľko nasmiali....a teraz je to už dávno preč.
Sadla si pod veľký košatý dub, ktorý rozprestieral svoje dlhé ruky k oblohe. Kvapky dažďa dorážali do jeho listov akoby do nich chceli vypáliť dierky.
Sadla si na hrubý koreň a schúlila sa do klbka. Viečka jej oťažievali a plač ustával. Zaspala.
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _
Bola presne na tom istom mieste, kde teraz...bola so svojimi rodičmi a spolu sa na niečom zabávali, váľali sa po lúke a smiali sa...okolo nich skákal slovenský čuvač.
Slnko pálilo , tak sa rýchlo skryli do tieňa toho obrovského dubu. Ocko nastavil foťák na samospúšť, všetci sa usadili a ozvalo sa tiché „cvak“ ....
Keď si výsledok pozreli na displeji foťáka všetci sa zasmiali hurónskym rehotom až sa chytali za bruchá...Slzy im tiekli po lícach a nemohli sa prestať smiať, pretože Bellonu vtedy zavolala príroda a jej výtvor nevoňal práve najlákavejšie. Vietor fúkal smerom k Lucii a jej výraz tváre hovoril za všetkých...
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _
Na Luciinej tvári sa usadil šťastný úsmev. Slnko vykukovalo spoza mrakov a jeho lúče hladkali jej tvár.
„Luciaaaa, Luckaaa“ ozvali sa rýchle kroky bežiace smerom k Lucii. „Tak sme sa o teba báli, mysleli sme ,že si...“ nedopovedala a rýchlo ju objala, postavila na nohy a dlho sa objímali.
„Starká, nemusíš sa o mňa toľko báť, veď vieš , že by som si neublížila a okrem toho, Bellonu nemôžem nechať samú. “
Usmiala sa a ruka v ruke kráčali domov....
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
"..keby ja som bol ten strom, pod mojou korunou, páry šepkali si: ty si moja prvá a ty môj.."