Je večer. Na ulici nikto nieje, len sem tam preletí nejaký ten vtáčik s úsmevom na tvári, no vonku sa tým nič nemení. Rovnako ako aj u mňa.
Nemôžem zaspať. Stále mi niečo behá po rozume, rovnako ako aj ten vtáčik po oblohe. Vnesie mi chvíľkový úsmev na perách. No zase som tam kde som bola.
Nepoznám sa.Neviem kto vlastne som, čo v živote chcem, kde stretnem to MOJE šťastie.
Po hlavne mi behá človek. Áno, chlapec! Cítim sa divne. Tak ako už mnohokrát. Som šťastná a zároveň cítim prázdnotu.
Chcem byť šťastná, od neho nechcem nič. Len pár úsmevov ktoré mi utkvejú v pamäti pri pomyslení naňho.
Asi chcem od neho veľa. Chcem s ním tráviť viac času. Viem že z mojej strany to kamarátstvo nikdy nebude, ale chcem cítiť aspoň to kamarátske slovo ,,mám rád,, potom budem spokojná. Nebudem už žiadať viac.
Už sa poberám späť. Ešte nejakú tu pieseň aby som si predstavila jeho tvár v mojom šere. a som opäť tam kde som bola. U mňa doma- v mojom tmavom ,,šťastí,,.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
asuska
4. 2.febuára 2010 22:28
pocit známy...
Napíš svoj komentár