"Čo?!" Vykríkol som zdesene.
V bare bolo rušno. Trocha prítmia a v pozadí hrala jazzova hudba. Bolo tam príjemne. Okrúhle stolíky z nalakovaného červenkastého dreva matne odrážali teplé svetlo stolných lampičiek.
"Prečo mi to nepovedala?" Stŕpol som. Bol to zvláštny čas. Boli sme mladí a s odstupom času keď si spomeniem na tú dobu akoby som sa pozeral do sna. Prežívali sme krátke romániky so ženami, ktoré sme poznali ešte ako dievčatá alebo sme prežívali krátke noci s dievčatami, ktoré sa hrali na ženy.
"Ja neviem. Bola to asi najhoršia noc v mojom živote." Igor sa napil z piva a chvilu utieral orosený krígel.
"Čo mlčíš! Veď hovor. Povieš mi, že som sa pred 15 rokmi stal skoro otcom a potom mlčíš."
"Snažím sa. Nie je to ľahké....
Bolo to v noci. Spal som a zobudil som sa na to ako stojí nado mnou a budí ma. "
"Igor potrebujem, aby si šiel so mnou do nemocnice. "
"Musela mať strašné bolesti, ale aj tak ma hladila tak jemne pri tom ako ma budila. Len, aby som sa nevylakal. "
"Čo sa deje?"
"Všimol som si, že druhú ruku má zapatlanú od krvi. Stuhol som."
"Prosím musíš ma zobrať do nemocnice."
"Zasvietila som svetlo v izbe a zbadal som, že od krvi nie je len ruka. Klára sa držala za brucho a sem tam si ťažko vzdychla. Prehodil som cez ňu svoj kabát a posadil ju na chodbu kým som zbehol odparkovať auto ku vchodu, aby nemusela kráčať. Mal som vtedy strach. Hrozný strach. Pamätám sa hlavou mi prebleslo, že zomrie. Taky som bol vystrašený. Keď som sa vrátil hore pre ňu, povedala mi, aby som zobral deku pretože mi nechce zašpiniť auto. Odignoroval som ju. Pomohol jej vstať a odviezol som ju do nemocnice." Znova sa napil.
"Sedel som na tej chodbe v nemocnici a čakal. Po chvíli som tam zaspal a zobudil ma až doktor. "
"Môžete ísť za ňou. "
"Je v poriadku? Čo sa stalo? "
"Klára bude v poriadku. Fyzicky. Ale bude teraz potrebovať oporu. Je mi to ľúto. "
Videl som ľútosť v Igorových očiach.
"Ležala na tej posteli. Všetko bolo akési žiarivé a biele, ako keď prvýkrát prídeš do práce alebo do školy. Všetko tak žiari a zaryje sa ti to do pamäte. Aj ona bola biela. Ale keď som vošiel usmiala sa. Tak ako vždy. Proste Klára."
"Bolo to Milanove však? Prikývla hlavou. On vie, že si bola...."
"Nie a nedozvie sa to. "
"...nedala sa presvedčiť. Musel som jej tam sľúbiť, že ti to nepoviem. Ostal som tam s ňou do obeda. Chvíľu si pospala a potom nás pustili. Doma ti povedala, že dostala chrípku. Bola to taká zvláštna doba." Igorova tvár sa zamračila. "Každopádne to muselo byť pre ňu ťažké... Ale nespomenula to už nikdy. Aj som sa snažil o nejaký rozhovor, nech jej odlahne na duši, lebo som si myslel, že pre ňu, ako pre ženu, to musí byť náklad stratiť dieťa. Hoci si k nemu nestihla vytvoriť vzťah. Ale vždy to zavrhla. No a potom vieš ako to bolo. Roky bežali, Klára sa odsťahovala, našla si toho trtka. Mne sa nikdy nepáčil. Veď aj na svadbe som mu povedal, že taký chuj ako on by mal od Kláry utekať. "
"Počul som. Vraj si pútal viac pozornosti ako nevesta. "
"Tak mal som vypité. A trochu ma aj mrzelo, že to dopadlo tak ako to dopadlo.... S vami. Ani na svadbe si jej nebol. "
"Mohol som? Zdalo sa mi to nevhodné. "
"Prd! Miloval si ju! "
"... práve preto to bolo nevhodné. "
Ešte pár pív a kráčal som domov. V hlave mi to šrotovalo hrozne. Ako sa to všetko mohlo inak skončiť, keby... a možno takto máme žiť. Možno to takto má byť. Vytiahol som mobil z vrecka a poslal smsku. Snáď si nezmenila číslo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár