Snažím sa myslieť na niečo pekné. V myšlienkach vidím ako malý chlapec bezstarostne behá po dvore, špinavý od hlavy po päty, a čaká na krásne voňajúci koláč, ktorý práve dopiekla stará mama a jediný problém, ktorý má, je prečo musí ísť o 8. spať a čo keď zajtra na matike bude odpovedať.
Matikárka, prísna „stará dievka“, ktorá si vybíjala všetku svoju nenávisť voči životu na svojich žiakoch, ktorým možno trochu závidela ich pozíciu bežca na štarte, ktorý má šancu vyhrať a nevie, ako celý beh dopadne. Ona už takmer pred cieľom beží z posledných síl a uvažuje, či vôbec dobehne. Možno im nezávidí ani mladosť, ani bezstarostnosť, ale asi šance, ktoré majú. Aj keď v kútiku duše vie, že zopár z nich dopadne tak, ako ona. Nemilovaná, životom zničená a sama.
Vtedy som nechápal jej smútok ukrytý za masku arogancie a zlosti. Za tou maskou ukryla svoju zraniteľnosť a tá maska mala asi všetkých odstrašiť, aby sa nikto neopovážil jej nejakým spôsobom ublížiť, lebo to už by bola asi tá posledná rana. Teraz chápem, že väčšinou tí najslabší sa väčšinou chovajú hrubo, arogantne a drzo. Vymysleli si tú masku, aby za žiadnych okolností neukázali svoju pravú tvár, ktorá je zväčša tvárou malého zraniteľného pudlíka, ktorý všemožne zo seba robí silného psa, len aby nikto neodhalil, aký vlastne je. Obklopuje sa inými podľa neho slabšími kamarátmi, ktorým imponuje jeho virtuálna sila a ktorých práve on využíva na útoky voči ostatným, aby im dokázal svoju silu. Prečo vlastne nad tým uvažujem?
Môj problém je predsa celkom iný, ale tiež vychádza zo živočíšnych pudov. Áno, nechala ma. Nechala ma moja najdrahšia bytosť, ktorú som mal. Hodila ma nad toto mesto s mojimi myšlienkami a dookola sa opakujúcimi frázami, z ktorých mi treští hlava. Príbeh obyčajný, ktorý sa odohráva stále a 90% ľudí na celom svete ho zažilo. Je to príbeh rovnaký, menia sa len osoby a obsadenia. Každý ho pozná, každý o ňom počul, každý v ňom inému radil, ale keď si ho zahrá sám, je zrazu iný. Oveľa horší, oveľa katastrofálnejší, oveľa iný, oveľa, oveľa ... osobný.
Keď radíme iným, sme objektívni, nad vecou, hodnotíme, pomáhame, chápeme, ... ale keď sa týka nás, sme odrazu sebeckí. Nedokážeme hodnotiť a uvažovať nad vecou, stála otázka, ako sa mi toto mohlo stať? Prečo ja? Jednoduchá otázka, zložitá odpoveď. Keď som to včera zapíjal s kamarátmi bolo to fajn – spoločne sme znenávideli ženský svet, našli strašne mnoho nových otvorených dverí a s pribúdajúcimi percentami v hlave bol zrazu život nádherný – boli sme silná parta proti všetkým. Na všetky zložité otázky sme našli jednoduché nesprávne odpovede a cítili sme sa fajn a nepremožiteľní.
Ale teraz sedím nad mestom s najťažším protivníkom, ktorý existuje. Nekompromisným, tvrdým a neovplyvniteľným – vlastným mozgom. Ten si pamätá tú búrku hormónov, keď sa pred piatimi rokmi odrazu predo mnou zjavila na zastávke električky krásna, nádherná, s očami ako divoká kanadská rieka a totálne z dažďa premočená krásna neznáma. Nie neskončilo to ako bežná telenovela. Nezmohol som sa ani na slovo a nastúpil som do prvej električky ktorá prišla, lebo srdce mi bilo v krku a zabudol som, v ktorom meste som a čo tu vlastne robím. Ty idiot, nadával som si doma. Prečo si sa o niečo nepokúsil Ty magor, zakomplexovanec, ... Zmeškal si životnú šancu.
Nikdy predtým, som niečo podobné nezažil. Žil som s tým týždeň a potom som sa na to vykašľal. Zmieril som sa sám so sebou, ale sľúbil som si, že ak náhodou sa mi to zopakuje, aspoň niečo skúsim, aj keď si potom doma vynadám do ďalších idiotov, ako som vyzeral ako tupec a aký som bol trápny ... Tak som si žil, až raz som sa blížil k môjmu obľúbenému stánku, kde kupujem fornety a v rade predo mnou ONA.
Môj duševný cyklus nezlyhal a prebehlo to rovnako. Nevedel som kde som a čo chcem a nohy už zrýchľovali opačným smerom, keď sa zrazu môj mozog prepol z polohy normál do polohy kľud (bolo to pre prebdenú minulú noc, keď som pracoval ako zmyslov zbavený, aby som stihol dopracovať projekt). V polohe kľud môj mozog veľa nerieši – fungujú len základné funkcie a GPS a samozrejme všade prítomný, náš život riadiaci hnusný, odporný a predsa strašne nádherný živočíšny pud. Odrazu som sa otočil, prišiel ku krásnej neznámej a vypadlo zo mňa súvetie, na ktoré by som v „normálnom režime“ určite neprišiel „slečna prepáčte, vy ste tá zmoknutá slečna zo zastávky XY, ktorú som stretol pred vyše týždňom? Chcel som sa vám len ospravedlniť, že som vám nepomohol, mal som pri sebe vtedy dva dáždniky a jeden som Vám mohol požičať. Aby som to odčinil, môžem Vám kúpiť fornety? “
Nastalo hrobové ticho, môj mozog ešte stále nevyhodnotil, čo pud sediaci momentálne na jazyku zo mňa dostal von, ale podvedomie už začalo tušiť, tak do mňa napumpovalo červeň od hlavy po päty a začalo ma olievať studeným potom. Pred očami mi blikala červená z nápisom IDIOT a ja som mal vypnutý zrak aj sluch. Trvalo to asi pár sekúnd, ale ja som vtedy prežil asi dva roky. Keď sa ukľudnili vnútorné systémy a mozog sa ako tak prebral a spustil odposluch, počul som staršiu pani, ktorá tam stála a s jemným úsmevom povedala – to bolo celkom milé. Bolo to ako letmé pohladenie, pred očakávanou strašnou ranou.
Toto letmé pohladenie asi trochu ovplyvnilo vnútorné systémy a mozog spustil ďalšiu funkciu – zrak. Dívala sa na mňa celá rozbúrená kanadská rieka a mal som dojem, že sa v nej stratím a už nikdy nenájdem. Odrazu sa z diaľky ozvalo „ďakujem, nie ďakujem, ja vlastne, ... už musím ísť“. Odrazu odišla a ja som stál na kraji obrovskej priepasti nikdy som si nemyslel, že zažijem také zúfalstvo. Mozog stále v režime kľud mi otočil nohy a akoby sa nič nedialo vykročil som za krásnou neznámou a pud sediaci na jazyku mi vyhodil ďalšiu vetu „slečna prepáčte, ale musel som sa Vám prihovoriť, ste nádherná žena“.
Vtedy sa už mozog zapol, schmatol pud z jazyka a nemilosrdne ho hodil tam kde patrí – do gatí. Zase sa na mňa dívala kanadská rieka, už trochu pokojnejšia, a ja som už len mlčky uvažoval, ako si to so sebou doma zhodnotím, ako si vynadám a ako to zapijem a koľko mi asi bude trvať kým mi zmizne z čela nápis „BRUTÁLNY IDIOT“. Ty si asi dosť neodbytný a ja skutočne nemám čas, ale ďakujem za kompliment. A odišla na zastávku autobusu. Mne sa rozsvietil na čele nápis a sadol som si na lavičku, aby pľúca stihli naplniť mozog kyslíkom. Pozeral som do tmy, a cítil som sa ako posledný v rade, ktorý tam síce stojí, ale už nič nedostane. Vie to a predsa stojí. Prečo teraz nezomriem? To jediné ma napadlo.
Odrazu v tej mojej tme sa zjavil zvuk – nemáš mi náhodou rozmeniť 20 korún na drobné? Potrebujem do automatu na lístok MHD. Otvoril som oči, nado mnou stálo milé mladé stvorenie s blonďavými po pás dlhými vlasmi, pekne stavaným chudým telom a jemným úsmevom na tvári. Jasné, asi mám, hrabal som sa v peňaženke, ale nemal som. Rozmeniť Ti nemám, ale mám lístok, peniaze mi dáš nabudúce. Zasmiala sa. Nabudúce? Jasné ja som tu každý deň, vypadla zo mňa ďalšia sprostosť. V mysli mi prebehlo - prosím choď už. Nevidíš že stojím posledný v rade s nápisom na čele a jediné na čo mám chuť je zmiznúť z tohto sveta? Asi to nevidela, lebo si ku mne sadla, pozrela na mňa a vraví. Ty ma nepoznáš? Chodili sme spolu na základnú školu. Sedela som vzadu s Dášou.
Na chvíľu som sa zarazil, pozrel som na ňu lepšie a ... Bože, veď je to Majka. Z malého káčatka, ktoré som poznal sa vyvinula pekná mladá slečna. Je fakt, že je to pekných pár rokov. Čo Ty tu robíš? Doštudovala som ekonomickú fakultu a teraz robím v jednej obchodnej firme. A Ty? Je to zvláštne, ale môj mozog nepracoval. Zamyslel som sa, kde to vlastne robím. Na ja, ja robím tu v jednej firme. Ako sa máš? Prekecali sme spolu asi pol hodinu, teda, bol to viac menej jej monológ a ja som aj tak takmer nepočúval, ale aspoň som sa nesústredil na svoje myšlienky. Zobudila ma až posledná veta.
Ty sa poznáš s Dankou? Videla som, že ste sa spolu rozprávali. Rozprávali? Prebehlo mi mysľou – to bol teda rozhovor ... Ty ju poznáš? Vyletelo zo mňa a mal som asi hrozný výraz v tvári, lebo chvíľu sa na mňa dívala a potom zakoktala no, je, je to dcéra mojej šéfky, často chodí k nám do práce, fajn holka. Bože pomyslel som si. Teraz, keď sa stretnú, určite ma babsky riadne rozoberú, čo som to za debila. Doteraz som bol pre ňu neznámy idiot, teraz navyše bude vedieť kto som. Mozog sa zase na chvíľu prebral a zavelil – čím skôr preč, lebo už si toho dnes dobabral dosť. Rýchlo domov, zamknúť sa, riadne sa opiť s cieľom „reštartu“ a ďalší deň snáď bude lepší. Tak sme sa pozdravili, nevyhol som sa výmene telefónnych čísel a s pozdravom, že niekedy zabehneme na kávu som odišiel preč.
Po príchode domov som sa cítil už vcelku fajn a tak som sa na chvíľu zahĺbil do pracovných problémov, dal si dve pivá a šiel spať. Keď som si však ľahol, stále sa mi zjavovala pred očami rozbúrená kanadská rieka, čo vo mne preháňala návaly hormónov a znova a znova sa mi nemilosrdne odohrávala pred očami scéna z dnešného dňa. Ako som to vôbec mohol urobiť. Nikdy by som si nepomyslel, že niečoho takého budem schopný. Vždy som si budoval imidž človeka nad vecou, čo ho nikdy nič nerozhodí a teraz? Až teraz som spoznal, čo znamená živočíšny pud. Zvláštne, nezažil som to ani pri svojej prvej študentskej láske. Tiež to so mnou vtedy riadne zamávalo, ale nie až tak. Myslel som si, že sa dobre poznám, ale toto? A tak ma mozog trápil ešte asi 3 hodiny a potom si povedal dosť. Prebral som sa až ráno, keď mi zvonil mobil ...
(pokračovanie nabudúce)
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár