Rozlúčila som sa s Nitrom a popriala mu veľa šťastia. Silno som ho vystískala, dala mu pusu na čelo a ešte ho upozornila na to, aby si dával pozor a aby sa mi vrátil celý. Je zvláštne, že mi na ňom tak veľmi záleží, veď sa vždy len hádame a doberáme. No predsa nás zväzuje veľmi silné puto a to to, že ani o jedného z nás sa nestarali rodičia. Je pravda, že ja viem, kto sú a on nie. Teda nikdy sa nezmienil o nich. Čo keď vie, kto sú? Povedal by mi to, teda dúfam. Sústreď sa na preteky a nerozmýšľaj nad tým, že by niekto urobil to čo ty. Veď aj tak to nie je tvoja vec! V duchu som sama sebe nadávala, za to, že nedôverujem svojim priateľom. Ak by i to nepovedal, tak by mal na to vážny dôvod. Rozlúčka so Zvieraťom bola zložitejšia. Chcela som ho bozkávať a zároveň aj nechcela. Kto sa dočerta má sám v sebe vyznať? Takýto chaos v hlave mi zabraňuje myslieť normálne a k tomu ma aj obmedzuje. Veď väčšinou nemyslím, reagujem spontánne a tak to vždy bolo a teraz dúfam sa to napraví a ja budem znova tá nespútaná deva. Deva? OK, tak chlapčisko so ženskými krivkami. Nakoniec naša rozlúčka nedopadla najhoršie. Netvor ma strhol k sebe a bozkával až dovtedy, kým sme nevedeli lapiť dych. :“Veľa šťastia a dávaj si pozor!“ Zašepkal mi do ucha a nato sa otočil, nasadol do svojho auta a vyrazil z mesta. Takže Lourdes. Ideme na to! Pomyslela som si rozochvene a vyrazila.
Rozhodla som sa, že cestu si budem vychutnávať a nebudem sa až tak hnať. Toto je moja jedinečná príležitosť a mienim si ju poriadne vychutnať! Budem cestovať len cez deň a v noci niekde zaparkujem a poriadne sa vyspím. Veď na čo som sa s Nitrom toľko nahádala, keď som interiér DRACOOLKY robila tak, aby bol čo najpohodlnejší a v pohode som sa v ňom vyspala. Pohodlie nadovšetko, veď cestá je dlhá. No nie? A načo si budem namáhať oči aj cez noc ? Cez hranicu som prešla v pohode a preto som sa rozhodla, že dosť veľké mesto Badajoz len obídem, pretože tam bude určite celá eskorta fízlov, no a tým som sa chcela aspoň nateraz vyhnúť. Cestu som zvládla za 2 hodiny a aj to len preto, že na hranici som hodinu čakala. Stihla som tam ešte zazrieť Nitra a potom fuč. On sa rozhodol, že to prejde asi najrýchlejšie a ja som s ním nesúhlasila. Jeho vec, no nie? Tak prečo ma to tak štve? Množstvo pretekárova sa v nenápadných a predsa výkonných autách rozpŕchlo do Španielska. Ja som pokračovala po diaľnici okolo mesta Mérida. Tam som však prešla na mestské cesty a neskôr na dedinské. Tie bolo pomaly len hlinené, až do Toleda. Vyhla som sa Madridu dosť veľkým oblúkom a smerovala na severovýchod. V Alcade som znova prešla na diaľnicu až do Zaragozi. Blízko nej som v malej dedinke La Muela zaparkovala a zaspala. Cestovala som už skoro 13 hodín a trebalo si oddýchnuť. Snívalo sa mi o špagetách, na ktoré som bola na obed a nevedela som im odolať. Vtedy som stretla aj pár nadšencov podobných Nitrovi. Hnali sa akoby mali za pätami čertov. Určite sa budú hnať deň, noc, až od únavy sa dostanú do problémov. Ja tak nemienim pretekať. Moja cesta bola zatiaľ v pohode, bez vzrušenia a zatiaľ mi to vyhovovalo. Zobudila som sa o 8 ráno s pocitom, že som sa celkom dobre vyspala. Dala som si výdatné raňajky, pretože som sa rozhodla nezastavovať až v Lourdes. Po diaľnici som sa presunula do mestečka Canfranc na hranici s Francúzskom. Cez Pyreneje nie je veľa priesmykov na prechod a preto bola tato colnica dosť strážená. Nastali prvé problémy. Je pravda, že maličké, ale predsa problémy. Colníci ma stopli a nariadili mi aby som im zodvihla kapotu a ukázala pohon môjho auta. Takže už ma podozrievajú. Vedela som, že ak zodvihnem kapotu už sa odtiaľ nedostanem. Prosím vás ukážte mi auto, ktoré bežne chodí po ceste a má 18 valcov. V tej chvíli, dá sa povedať, ma zachránil Netvor. Preletel cez colnicu, prerazil zátarasy a väčšina pretekárov sme vyštartovali za ním. Ostré zákruty som zvládala celkom v pohode, a keď som vedela, že nás neprenasledujú aj tak som spomalila. Pud sebazáchovy mi bol vlastný. Niekomu však nie a to sa mu stalo osudným. Myslel si, že vie driftovať a pritom v plnej rýchlosti nezvládol prudkú pravotočivú zákrutu a preletel cez zábradlie do údolia. Najprv ma zasiahol šok, že ten človek určite zomrel, no vystriedal ho hnev nad tým ako bezhlavo sa správal. Blázon, blázon a ešte raz blázon. Ako mohol takto riskovať? Veď nás vôbec neprenasledovali. Prečo musel zomrieť? Kvôli jeho hlúposti. Ja viem adrenalín...ale to tu nikto nemá pud sebazáchovy?? Cez Francúzsko som už pokračovala miernym tempom. Aspoň nateraz, kým sa mi neukľudnia nervy. Dosť veľkou okľukou som sa dostala do Pau a potom do Lourdes. Tam som si povedala, že sa trošku rozptýlim a rozhýbem DRACOOLKU na rovnej ploche. Zašla som na letisko a dala preteky s lietadlom. Stihla som ohromiť pasažierov, aj zamestnancov letiska. Fú. Tak toto mi chýbalo. Pedál ne zem a vietor vo vlasoch. Toto chcem zažiť cez tieto preteky čo najviac krát. Keď som si bola istá, že motor pradie ako mačička, začala som hľadať prvé stanovište. To nemôže byť pravda, aby som tu blúdila. Musím nájsť nejakú značku, ktorú tu dali tak, aby sem zapadla a pretekári ju boli schopní zahliadnuť. Nakoniec som ju aj našla. Bola to značka s autodielmi, ktorá mala ukazovať na opravovňu áut, tam bolo prvé stanovište. Tam som si prebrala pokračovanie mapy s novými údajmi a upozorneniami. Takže pozrime sa na to. Kde je druhé stanovište? Alessandria- Taliansko. Hmm, toto za deň nezvládnem, budem musieť niekde zastaviť. Alebo porušiť svoju zásadu a cestovať aj cez noc. Je riskantné cestovať, ale aj zastaviť. Nočné autá sú podozrivé, tie stojace sú priamo na muške. Policajti už určite vedia, čo sa stalo na colnici a budú všade. Vláda je schopná povolať aj vojakov, ak si bude istá, že tadiaľ vedie trasa. Nech Boh dá, aby to neurobili, pretože to by bol very big problém. Musím prejsť na diaľnicu a tam to preskúšam. Vyžmýkam z DRACOOLKY všetko. S takým výkonným motorom a to 700 k a výkonom 1000 konských síl na mňa nemá žiadne policajné auto. Je pravda, že si na mňa môžu počkať zo zátarasou, ale to budem riešiť až potom. Veď risk je zisk a žiada sa mi aj ten adrenalín z prenasledovania. No dovtedy sa musím ešte krotiť. Diaľnica už idem! Z Lourdes som hlavnou cestou išla okolo Tarbes až som zišla z hôr. Dostala som sa do nížiny a to do mesta Toulouse, naobedovala som sa, pretože som sa rozhodla, že odtiaľ, až do mesta Niemes pôjdem po tej mojej slávnej diaľnici. Pretekárskou rýchlosťou zdolám túto časť cesty. Škoda len, že si nebudem môcť vychutnať tú časť okolo pobrežia Stredozemného mora. No treba už mať Francúzsko za sebou, pretože po francúzsky neviem a preto sa stávam ešte viac podozrivou. Ale to mi nezabráni sa niekde ubytovať a prečkať noc. Ja zásady neporušujem! Cestou po diaľnici sa mi viac krát stalo, že si na mňa počkali fízli, no aj tak nemali šancu. Viacero pretekárov sa rozhodlo zvýšiť rýchlosť svojich aut na maximum a tým aj predviesť poriadne divoké naháňačky, ktoré väčšinou skončili neúspechom policajtov. Je pravda, že som mala už poriadne na mále a už aj mne lepilo, ale vďaka spolupráci s ostatnými som sa z toho dostala. Ukázali sme všetkým poriadne divadielko a podkopali sebadôveru policajtom. Prepáčte nám, sme len úbohé divoké mustangy. Uškŕňala som sa sama pre seba, keď som zišla z diaľnice na obyčajnú cestu a potom nasledovalo doslova zapadákovo. Cesta žiadna, a to bahno na okolo mi začalo naháňať hrôzu. Nech už som z Francúzska čo najďalej. To jedno z najvyspelejších a najmocnejších štátov nemá na poriadne cesty? No ďakujem veľmi pekne, ale u nás na Slovensku je to lepšie... Preháňam, beriem späť, ale rada by som sa opäť prehnala po diaľnici a pedál pritlačila až na podlahu. No zatiaľ sa musím uspokojiť s tým, že prejdem po týchto viničných cestách. Po rieke Rhôna som sa nechala vyviesť trajektom až do mesta Lyon. Veľkomesto, kde to žije. Tak tu prespím. Už len nájsť hotel a posteľ. Júj jak sa teším. No keď vidím tých zabávajúcich sa ľudí, mám chuť hneď vyskočiť z auta a isť si s nimi zatrsať. Myslím, že ta cesta mi už lezie na mozog, hoci cestujem len dva dni. Dám si prestávku. Trošku to rozbalím a bude mi fajn. Hneď sa mi bude lepšie pokračovať, malá zastávka mi nezaškodí. No prečo som sa len neučila po francúzsky? Večer sa celkom vydaril. Zoznámila som sa s mnohými pretekármi a poriadne si užila. Samozrejme bez alkoholu, chlapov a cigariet. Som predsa slušné dievča, no nie? Ale tanec, ten milujem a preto sa tak rad zabávam. Do hotela som došla dosť neskoro, ale predsa som ráno vstala v pohode a vydala sa na cestu do Talianska. Cez prechod Modane som sa tam konečne dostala a mohla vyraziť do Alessandrie. Je pravda cez zapadákovo, no teraz po tej včerajšej noci sa mi zdalo veľmi krásne. Zastávku si urobím v Toríne a potom si v Alessandrii vyzdvihnem ďalšiu časť. Cesta prebehla v pohode a dokonca aj nákupy v Toríne. Neminula som všetky svoje prachy, a predsa som mala v aute pár vychytaných kúskov. V Alessandrii som hneď išla ešte nakúpiť nejaké potraviny a keksy, no keď som vyšla z obchodu mala som na kapote obálku s ďalšími pokynmi. Predavač mi ešte na cestu zakýval a ja som sa zo začudovaním pobrala ďalej. Takže ľudia pre preteky a preteky pre ľudí je správna veta! Ktovie kde všade majú organizátori svojich ľudí. Ale musím uznať dobrá organizácia! Tak kdeže máme ďalšiu zastávku? Fúú, Ljubljana. Veď to je až Slovinsko! A prečo dali len časť mapy? Oni to sťažujú! Neveriacky kývam hlavou nad mapou. Keďže je Taliansko prevažne hornaté a ja netuším, kde by som mohla cez Alpy prejsť do Slovinska, rozhodla som sa, že to vezmem cez Pádsku nížinu. Cesta bola strašne kľudná, a už som sa začínala nudiť, keď som však prešla cez mestá Piacenza, Brescia, Verona, Vicenza, Treviso a Pordenone, začala sa naháňačka. Cez Novu Goricu som doslova preletela a ocitla sa v Slovinsku. Srdce mi bilo až niekde v krku, pretože som vedela, že to bola posledná kvapka, ktorá pretiekla. Štáty sa určite už dohodli a priechody budú prísne strážene, na cestách bude množstvo policajtov a určite aj vojakov, nebude ľahké dostať sa vôbec niekam a už vôbec nie do hlavného mesta. Musím sa tam dostať!!! Slovinsko je skoro celé diera, a preto som sa vyhýbala poriadnym cestám, lebo som vedela, že tam nemám veľkú šancu. Do mestečka Postojna to bolo normálne, ale to bol posledný úsek týchto pretekov, ktorý sa dal prejsť menej ako stovkou. Do Ljubjany som sa dostala po diaľnici s policajtmi za chrbtom. Kľučkovala som ulicami a snažila sa nikoho nezraziť. Kde dočerta dali to stanovište? Musím sa zaregistrovať, že som cez neho prešla a dostať ďalšie pokyny. Tak kde je? Vďaka tomu, že som málokedy podliehala panike som sa z toho dostala. Dalšie pokyny boli stručne. Leteli vzduchom ako obrovský balón s jediným slovom. Zagreb.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár