V jeden deň, v jedno sivé popoludnie, keď som sedela pri paláci čakajúc na kamošku, ktorá sa mala dovaliť v jednom z hrmotajúcich autobusov som si dlhú chvíľu krátila čítaním Manom Lescautovej.
Najprv ma z mojich dúm vyrušila čestná stráž, ktorá sa nečakane pohla a ...
druhá "rušivá" udalosť bola trošku komediálnejšia, ale pritom aj smutná. Pokračovala som v čítaní malej knižky, na lavičke oproti fontáne, pri smetných košoch (tie nespomínam zbytočne
Pre mňa, odteraz, Vážení páni smetiari, išli konať svoju pracovnú povinnosť, teda vysypať koše. Jeden z tých troch sa chcel asi trošku rozptýliť zo smetnej rutiny, a tak schytil nejakú vyhodenú, dochrámanú plastovú fľašu a zakričal na svojich kolegov nejaké slová, ktoré som pre hlučnú premávku bohužiaľ nepočula. A už som len videla ako šupol tú fľašu, s miernym zaváhaním, ale túžbou po zaujatí okoloidúcich, do tryskúcej fontány. Jeden z kolegov sa pousmial, ale iba na chvíľu a zarazene sa ho opýtal:
"Ty si to tam vážne hodil?"
a v tom momente sa „fľaškohodec“ rozkričal:
"Ja ju vyberiem, počkaj, ja ju vyberiem!"
A už sa načahoval do fontány, ale bez zjavného úmyslu ten kus plastu z nej vybrať. Tento muž mal asi nejaké psychické postihnutie, vyzeral milo a vtipne, uvedomujúc si svoju bezbrannosť ako dieťa, nepovažoval tento svet až za taký reálny akým sa tvári.
Po chvíli Vážení páni smetiari nabrali z námestia kurz svojho oranžového smetiarskeho auta a jeden z nich sa na mňa pozrel a usmial sa práve keď som sa snažila zakryť svoj potmehúdsky smiech, ale tímto mužom to našťastie nevadilo a tu sa prejavila ich vyrovnanosť a ja som si v kľude mohla čítať ďalej a čakať na Anku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ked som si to predstavil, musel som sa zasmiat...