Pozitívne myslenie nadovšetko....len škoda, že ja ho nemám dostatok.

Som hrozná.
Som príšerná.
Som hnusná.

Prečo sa mi musí páčiť?
Prečo si cením každý jeho pohľad?
Každý jeho dotyk?

Tak to nemá byť, mám byť šťastná tak ako som...a nie toto...
Nemožem urobiť nič, nechcem urobiť nič, aj keby som mohla veľa.

Tak čo tu potom riešim?
Nič!
Len si vylievam svoju dušu.

Nevládzem všetko to, čo odo mňa ľudia požadujú. A väčšine je to aj jedno.
Nechcem byť tou, ktorou som. Potrebujem od seba pokoj.

Potrebujem vypnúť. Nájsť zas rovnováhu. Ale nemam síl na to, aby som ju hľadala.
Nemám síl na to, aby som bojovala sama.
Nemám síl!

A môžem si hovoriť, že veci zvládnem. Ale nie je to tak.
Som realista, práve v tejto chvíli realista s hranicou pesimistu.

Vidím v mojom živote to krásne. No pomaly sa to stráca v tom nepríjemnom. A to nechcem. Chcem sa usmievať na svet, netrápiť sa.

Ale nevládzem byť silnejšia. Nevládzem sa pozerať na veci z optimizmom.

Ale musím. Predsa sa nebudem zožierať. Ale nepomáha mi rozkazovanie samej sebe. Nepomáhajú mi ubezpečenia, že všetko bude v poriadku.
Lebo to može byť, až keď niektoré problémy odídu, keď sa stratia. A tie len tak ľahko neprestanú. Držia sa ma pevne.

A ostáva mi len pozitívne myslenie. To, na ktoré nemam, žiaľ bohu, síl.

 Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu