a žiaden prievan v tom veľkom byte.
Viem, že tým čím chcem byť,
nie som.
Šedý svit ako slák,
hraje tú serenádu ticha.
Len tá zeleň,
tá zeleň stará pýcha,
tíško, tíško dýcha.
Héj, počuješ!
Otvor tie okná,
vytiahni rolety fantázie,
a pozri von
na ten krásny, šialený zhon!
Vravíš, že ho nevidíš,
že ho nepočuješ?
Skús ho dušou cítiť,
choď-
a dotkni sa ho!
Bojíš sa, barikádu staviaš.
Ój, keby si bol krásny a veľký,
povedal by som, že si gniaviteľ jeho
a dejín veľkých.
Bo barikády stavali
hrdinovia,-
čo život dopredu viedli.
Ja viem, že to dieťa,
tej modrej gule dieťa-
ľúbiš.
Mať krásna ako,- ako,...,
ani slov na to niet,
a dieťa ešte krajšie.
Život a zem
od nepamäti späté.
a tvojím právom a povinnosťou je-
užívať svoje priehrštie.
Šedý záves zatiahnutý je.
Chodník-
v pravouhlých obrazcoch vinutý-
a moje kroky s citom vedno tkané,
predstirajú koberec smutnej lásky.
Myšlienky,
toť nekonečné popínavé kvety-
obopínajú hruď
a dýchať tvoju vôňu kážu.
Čo vymyslieť,-
čo povedať-
aké vety?
čo do úsmevu tvoje oči viažu.
Kyticu ulíc triedim,
na tabuľku dychtivo hľadím-
a chytá ma triaška,
že blízko snáď som-
cítim.
No veľký klam krivých zrkadiel
sa pominul,
keď pohľad na tej dlážke spočinul.
Jeden i druhý kraj
svedčil o tom, že nie som
Holmes ani samuraj.
Srdce v železnej truhlici
a na polici kľúč.
Prosím,-
prosím mňa ničí strašný cit,
ale preto-
veľmi prosím nemuč!
Neviem, kde,-
kto,-
a kedy vezme ten kľúč,
preto ďalej moja nádej zvuč.
Duní pieseň
kolies elektrického vlaku.
Čierna noc
už nesie všetko vo svojom vaku.
Len ten môj obraz,
obraz na tom skle
je pádny dôkaz,
že smútim,-
trpím,-
a ľúbim v hustej hmle.
Rozliali sa vodové farby,
akoby módnu súťaž chceli viesť.
Naozaj,-
všetko pofŕkala jeseň
táto starobná času pieseň.
Len čierne chmáry,
čo zaľahli v tomto zaľúbenom kraji,
ukončili naivnú hru
a myšlienky tŕpko vrú.
Rozliala sa z brehov rieka,-
široko,-
do ďaleka. Zaliala viesku
ako ti tepané vráta,
čo skryli krásku
v hrade najvyššieho svetského pána.
A tak len ona-
rieka,
čo opäť do svojich brehov vteká.
-Ostali po nej kruté, hlboké-
rany.
No neumiera sa na ne,
hoci veľmi bolia.
Vyliečia ich mnohé dni
čo slnkom zhoria.
Hej,
už prišiel prvý pútnik-
“Felčiar Deň“,-
svoju náruč roztvoril
a vypustil liek-
vyrovnanosť-
a snahu v ľudskú prácu
sa vpliesť.
Nemá to iskru,
ja viem,
je to bez vášne a hany.
To včerajšok splnil úlohu brydkú,
v postave kata
dômyselný mučiaci nástroj,
postavil pred tie vráta.
chcem len dodať, že toto nie je moja báseň a našla som ju doma v šuflíku...dostala ju mama od nejakého chalana na vysokej...a podľa mňa by mala byť niekde zverejnená...lebo je úžasná...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
natka322
15. 12.decembra 2007 17:24
ooooooo krasne
Napíš svoj komentár