Zvoní mi mobil, ospalo ho vyberám z vrecka nohavíc a pri pohľade na displej som hneď triezvy. Svieti na ňom LASKA ... nechápem prečo som nezmenil jej meno, keď mi pošramotila môj srdcovo-cievny obeh a potom si odišla "hľadať šťastie" inam, nechápem prečo aj napriek tomu že takú bolesť, akú mi spôsobila ona som ešte v živote nezažil, som zodvihol a s prívetivým hlasom hovorím.
-Môžem nejako pomôcť milostivá???
-Ahoj ako sa máš, si v meste?
Spýtala sa milostivá.
-No ujde to a áno som v meste, teda sedím v bare.
Nechápal som čo sa deje, odišla z môjho života pred polrokom nechala ma sedieť v mojom byte s krvácajúcim srdcom na dlani a teraz s medovým hlasom zisťuje ako sa mám a čo robím a moje srdce sa rozbúchalo tak, ako kedysi keď som sedel doma a ona mi zavolala, a chcela vedieť ako sa mám, čo robím, či na ňu myslím. A teraz som počul jej prijemne upokojujúci hlas.
-No a nemohla by som ... je mi to strašne trápne ... fakt by som ťa o to nežiadala ... ale okolnosti ...
začala zo seba dostavať tieto slová, z ktorých som pochopil akurát tak to, že niečo potrebuje, ale to bolo všetko. Troška mi to pripomínalo odpoveď pred maturitnou komisiou. Ja niesom typ človeka ktorý by nechal "dívku v nouzi"aj keď som mal chuť nechať ju podusiť sa vo vlastnej šťave.
-Áno a potrebuješ ... ?
-No je mi to trápne, vieš ale stratila som kľúče od bytu a ty si prvý čo ma napadol nemohla by som u teba ... hmm ... prespať?
Tak čakal som všetko ale toto nie. Rozmýšľal som iba sekundu ale počas nej som stihol zvážiť všetky možné alternatívy, a práve preto že túto dievčinu som stále miloval tak ako pred polrokom a nemohol som sa jej zbaviť, moja odpoveď bola ...
-Iste povedz kde si, a za chvíľu je pri tebe tvoj princ v čiernych botách.
Zasmiala sa, bolo to čo som počul v telefóne naozaj smiech? Tak či onak bolo to dobré znamenie lebo poznámka o botách nebola moc vtipná. Dopil som pivo, rozlúčil sa so spoločnosťou, zobral som ďalšie dve fľaškové do ruky a vyrazil v ústrety večeru.
Keď som dorazil pred svoj vchod už tam stála, presne taká akú som si ju pamätal. Akurát červené vlasy trošku dlhšie a trošku odrastené z farby, hnedozelené oči ma prebodli a ja som mal pocit ako by som sa v nich stratil. Nevedel som ako na to zareagovať tak som zdvorilo prehodil.
-Krásna ako vždy.
Usmiala sa presne tým úsmevom ktorý som na nej žral a s úprimným hlasom mi kontrovala.
-Najebaný ako vždy.
Na to som sa zasmial zasa ja a pustil som nás dnu.
Môj byt nieje veľký a jej bol dôverne známi. Okamžite ho začala zapĺňať vecami, presne tak ako to u mňa vždy robievala a ja som prepadol ilúzií že ten posledný polrok sa vlastne nestal a všetko bolo tak ako má byť.
-Dáš si niečo pod zub?
spýtal som sa aby som pretrhol zúfalé ticho.
-Jasné môže byť niečo malé, ak sa ti teda chce.
Uškrnul som sa a presunul som sa do kuchyne. Začal som rachotiť a rozmýšľať čo takého by som jej dal, keď ma napadlo ...
-Kukneme pred spaním nejaký film, stiahol som ich kopec odkedy sme ...
zrazu som nevedel čo povedať aj keď alkoholom posilnená hlava sa vynašla
- ... spolu niečo kukali naposledy.
-Jasné aj to môžeme.
Ozvalo sa z chodby a ja som ju stihol zazrieť ako v mojom tričku a v nohavičkách smeruje na WC. Tak prirodzene krásna, tak živočíšne príťažlivá. V byte bola zima, nechal som vetrať celý večer ... to som si stihol všimnúť tiež, aj to že už nemala podprsenku. Dokončil som chlebíky, otvoril pivá, zavrel "vetračky" zapol počítač otvoril zložku filmy a prázdno kukal na obrazovku.
Začul som vodu. Sprchovala sa. Bojoval som z nutkaním vbehnúť tam a pomilovať ju v sprche. V živote by som si nepomyslel že to bude také ťažké. Musel som niečo robiť ... jediný priateľ po ruke bola pivová fľaška priložil som si ju ku perám a stiahol na jeden nádych. Neviem čim to bolo ale ako som dopil pivo, otočil som sa na brucho a zaspal som ako batoľa.
Prebral som sa ... neviem koľko hodín bolo, neviem ako dlho som spal ale viem že sa nič nezmenilo. Počul som angličtinu ... kukala nejaký film. Otočil som sa, vlasy mala ešte vlhké, takže som moc dlho nespal. Ale spánok oslabil moje racionálne ja. Vnímam to v útržkoch, dívam sa na ňu, ona otáča hlavu a usmeje sa na mňa, moja tvár je bližšie k jej tvári, naše pery sa stretli, stretli sa naše jazyky, nečakala to ale nebráni sa tomu. Zrazu sa preberá racionálne ja zdrapí ma za golier odťahuje dozadu, skáče po chrbte a ziape
-Čo robíš, čo robíš ty idiot?
-Prepáč, prepáč nechal som sa uniesť, prepáč.
Ospravedlňujem sa a tlačím hlavu do vankúša. Cítim na chrbte teplo, cítim jemné pohyby ženskej ruky. Zdvihnem hlavu zadívam sa do tých hnedozelených studní, vnímam pohyby pier a zo spomalením počúvam
-Nejak moc sa ospravedlňuješ, nezdá sa ti?
Za tie efekty čo sa mi vynárajú v hlave by sa nemusel hanbiť ani George Lucas. Približujem sa k nej, naše pery sa znova a znova stretávajú, teraz už nie tak živočíšne ale dôkladne, jeden druhého poznáme, vieme čo má ten druhý rád, vidím že aj jej sa to páči, poddáva sa mi, pomaly zo seba vyzliekame zvyšky našich vecí, dôkladne ju bozkávam všade kde viem že to má rada.
Prehýba sa, spolupracuje a ja viem že už je pripravená. Vnikám do nej pozerám sa pritom na ňu, vnímam ako sa jej telo pod mojim ohýba. Je to ako hudba a my sme nástroje, každý hráme svoje ale dokopy je to dokonalá skladba, začínam vnímať tiché vzdychy, ako text našej skladby. Preberá kontrolu. Som na lopatkách, ale toto nieje zápas a týmto to nekončí. Vnímam všetko, vnímam jej vlasy ako poletujú hore a dole vnímam jej oči slastne zavreté, jej prsia ako sa hýbu v rytme lásky. Prichádza to na ňu, už to dôverne poznám. Prevalím ju a teraz držím na lopatkách toto krásne stvorenie ktoré mi osud postavil do cesty, vnímam jej telo, jej vôňu, už to v podstate nieje jej a moja vôňa už sa nedá rozdeliť ja voniam ako ona a naopak. Pridávam a nekončím až kým obaja neskončíme v intenzívnom objatí, cítim že to na nás prišlo spolu, cítim jej zuby na mojom krku. Bozkávame sa. Sme vyčerpaný a šťastný.
-Milujem ťa.
Prehodím keď chytím dych.
-Aj ja teba, v podstate.
-V podstate?
nechápavo vyzvedám.
-No milujem ťa, si zlatý, pozorný, super chalan ale nemôžem byť s tebou, keď som s tebou viac ako dva týždne tak mi začneš liezť na nervy, že by som ti najradšej ublížila.
Tak a už to dávalo zmysel, všetky tie dni keď pre mňa nebolo vľúdneho slova, všetky tie týždne čo sme sa nevídali, teraz už viem ako to bolo aj keď neviem či budem z toho taký nadšený ráno keď odíde.
-Aj tak ťa milujem, vieš o tom ???
Na odpoveď som nemusel čakať, dostal som ju ešte veľa krát v ten večer a keď sme konečne nad ránom unavený a vysilený zaspávali v tesnom objatí, spomenul som si na jedno moje súkromné pravidlo.
-ŽI PRE DNEŠOK, LEBO Z TOHO ČO ZAJTRA PRÍDE SA MôŽEŠ AJ POSRAŤ.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ladylebensgefahr
18. 12.decembra 2009 00:29
Nepovedala by som že je to uplne fiktívne, skor šmrcnute silými autobiografickými črtami ale super napísane
2
neeeeprezradzaj som rad ze sa ti to paci aj mne sa to paci bo to ma taky ciastocny happyend ... taky tolilinka nejasny ... ale ved kurva ja som to pisal je to happyend jak svina
3
Janči ak ti mám pravdu povedať, tak na niektorých veciach tutok som sa fakt smiala vždy som vedela že pamäť ti dobre slúži ale že až takto?
Napíš svoj komentár