Pravdive pribehy z vojenskej sluzby cast 2

Zemiačky (2. časť)

Na druhý deň nás za trest prevelili šúpať zemiaky do kuchyne. Mali tam na to taký stroj. Bol veľký ako tri práčky a vo vnútri mal dva bubny, ktoré čistili zemiaky. Hneď, ako sme zemiaky vyložili z Tatry 103, nahádzali sme ich do tej mašiny. Kuchár nám povedal:
„Sledujte si čas, ty brambory tam mají bejt jenom šest minut.“
Potom odišiel na zásobovanie pozrieť mäso. Nik iný tam nebol. Miro potiahol karty z väznice, ktoré tam každý večer mastili dozorcovia. Začali sme hrať teda aj my. Hrali sme mariáš. Zo začiatku som víťazil ja, no Miro dokázal hru obrátiť vo svoj prospech.
„Mám proste šťastie,“ vravel. My sme však tušili, že podvádza, ale nevedeli sme prísť na to, ako to robí. Až na Joža:
„Aha, mal v ponožkách kartu, teraz ju potiahol!“ kričal.
„Neklam, lebo ťa vyfliaskam, že ťa vlastná mater nespozná!“ vyhrážal sa Miro.
V tej chvíli Jožo vstal a... PRÁSK... vrazil Mirovi do zubov. Ten preletel cez stoličku a na hlavu mu padol akýsi lavór s vodou.
„Ty smrad!“ rozkričal sa Miro. On taktiež nezaháľal a rozbil Jožovi nos. Boj pokračoval asi desať minút.
„Měli by jsme je rozdělit,“ naliehal Franta.
„Daj pokoj,“ odbil som ho, no vedel som, že má pravdu.
„Tak to by už snáď stačilo, čo vy na to, však ste najlepší kamaráti,“ snažil som sa ich odhovoriť, ale márne. Vtom sa vrátil kuchár.
„VY HOVADA!“ zreval, akoby po nás strieľali Nemci. „Jak dlouho jsou tam ty brambory?“
Do kelu, zabudli sme na zemiaky!!!
„Cirka dvadset minut,“ osmelil sa Franta.
Z pätnásťcentimetrových zemiakov boli zrazu trojcentimetrové špunty.
„Co já teď budu dělat?!“ nariekal kuchár.
Odrazu mi na um zišla spásonosná myšlienka:
„Čo keby ste ich ogabali? Povedzte, že sú to holandské cukrátka, najlepšie zemiaky vôbec.“
„To by mohlo vyjít,“ potešil sa kuchár.
„Tí oficíri sú aj tak blbí,“ dodal Miro.
Všetko sa podarilo a kuchárovi bola dokonca udelená pochvala Za záslužní zásluhy v kuchyni.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu