Zachytené sú v nich skutočné zážitky viacerých ľudí zjednotené do jednej literárnej postavy – rozprávačom a zároveň hlavným hrdinom jednotlivých častí je vojak menom Julo Slaný.
Príbehy sa odohrávajú počas povinnej vojenskej služby v bývalej Československej socialistickej republike. Mená a čísla oddielov sú zmenené. Vojenský priestor je pre dobro národa zatajený....
Ach, tá armáda!
Julo je obyčajný 19-ročný chalan. Pochádza zo Slovenska z dediny Rovné Oné. Rovnako ako veľa chlapcov pred ním, aj on musel nastúpiť na povinnú vojenskú službu. Julo je 180 cm vysoký, má postavu futbalistu, súmernú tvár, oči modré ako obloha, nos má stredne hrubý. Z jeho pohľadu zatiaľ ešte stále žiari radosť zo života. Vlasy čierne ako uhoľ už prešli povinnou vojenskou úpravou. Na čele sa mu pri oduševnenom rozprávaní vytvára charizmatická mimická vráska pripomínajúca babie leto.
Julova cesta vedie do Čiech na česko-nemecké hranice. Prečo tak ďaleko??? Lebo aby vojak dobre slúžil, musí ísť čo najďalej od domova - to bolo vysvetlenie vojenských odborov. A aby mladí chalani dokázali prijať ten fakt, že dva roky, dva dlhé roky (!) budú kdesi v keli brániť rodnú vlasť pred triednym nepriateľom, tak pili. Už pri rozlúčke s najbližšími na stanici v Blave nasávali. A vo vlaku tiež nasávali spolu so všetkými tými, ktorí boli v rovnakom srabe ako oni...
Nábor (1. časť)
ČECHY, CHEB 16. 4. 1977, 12,00 hodín stredoeurópskeho času
„Skoro sme netrafili na prijímač, takí sme naliati,“ povedal som.
„Vyzléct!“ zavelila nám sestra. Bola celkom k svetu, ale zjavne znudená. V ústach mala cigaretu.
„To ako pred vami?“ hovorím ja.
„Já na tohle nemám čas! Mám zavolat strážního?“ zvolala nervózne.
Bol som rád, že stojím na nohách a že som sem vlastne trafil. Nechcel som, aby ma videla nahého, ale taktiež som nechcel, aby ma videl strážny napitého, tak som sa vyzliekol. Než som si stihol dať dole tesilky (v tej dobe o rifliach ani nechyrovali – pozn. red.), cítil som akúsi páľavu v zadku.
„Áááá!!!“ zahučal som ako divý. Tetanovka.
„Je to lepší nečekaně, svaly jsou uvolněný a míň to bolí,“ vravela sestra. Myslel som, že ju zadrhnem. Po telesnej prehliadke som vyfasoval uniformy. Kanady som mal o pol čísla väčšie a košeľa na mne visela ako na strašiakovi. Chcel som to vymeniť, ale strážnik na to:
„Košeľa sa zbehne a kanady tiež, môžeš byť rád, skoro všetkým je košeľa malá.“ Zjavne povzbudený a rád, že ešte stojím, som pokračoval k ďalšiemu stanovisku.
Cesta pokračovala do akejsi miestnosti s dlaždicami - vyzerala ako sprcháreň, no neboli tu vodovodné kohútiky, dokonca ani prívod vody. Zbehli sme sa tu asi dvadsiati. Bol tu Franta - jeden Čech, s ktorým som sa pohádal ešte vo vlaku, lebo odmietol sedět vedle vobyčejného Slováka. Tak som mu praskol, až preletel celé kupé, no oplatilo sa, odvtedy držal hubu. Stále mal zvesenú sánku a bezcieľny pohľad. Bol vysoký asi ako ja, no chudý ako slíž. Asi sa ešte nevzpamatoval, ako by povedal on. Bol tu aj Miro, môj kamarát zo školy. Mal dlhé kučeravé vlasy a meral okolo 175 cm. Oči zelené ako dva rubíny, taktiež futbalistickej postavy. Ďalej Jožo - tiež kamarát zo susednej dediny. Bol vysoký ako topoľ. Meral 195 cm, no chudý ako prst. Mal krátke plavé vlasy, oči hnedé.
„ Vyzlict!“ zavelil akýsi vojak, ktorý držal v ruke hasičskú hadicu.
„Tooo ... ako znoovuu?“ vravel som. Až po chvíli som si uvedomil, že zo mňa hovorí vlastne alkohol.
„Aááá!!!“ naraz sme všetci zrevali. Vojak spustil hadicu a začal nás ňou striekať. Hrešili sme ako pohani, len Mirovi sa to páčilo, lebo bol otužilec. Pamätám si, ako sa na jazere korčuľoval v krátkych rukávoch a trenírkach.
„Dofrasa aj s pohúkanou armádou!“ hrešili sme.
„A teplejšá by nebola???“ povedal som, no teraz už triezvo. Tá sprcha ma prebrala.
„Vy máte něco v sobě, vy jste něco pili?!!“ spýtal sa ma vojak.
„Ja vás budu muset nahlásit, ale kdyby se našla nějaká borovička, neodmítl bych,“ dodal vojak.
„Nič nedostaneš ty Čechoun vychcaný!“ zreval Jožo. Všetci sme ho museli chytiť, aby sa nepustil do vojaka. Chudý bol, ale sily mal za troch.
„Tak vy takhle, tak to pobudete prvej den v lochu, holobrádci!“ rozkrikoval sa vojak. Ani sme sa nestihli usušiť, čo usušiť, ani len obliecť a už nás nahých viedli do basy.
„Prvý deň sa podaril, čo?“ povedal Miro.
„No vyčkajme, ten druhý, dúfam, že bude lepší ako tento,“ dodal Jožo.
„Máš recht,“ dokončil som myšlienku. Franta stále čumel doblba.
Skutočný príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
ratsanares
14. 5.mája 2008 08:47
prijemne by som povedal...
2
Osviežujúce čítanie, celkom ma to baví, pripomenulo mi to dedkove historky o vojne
3
Naozaj zaujímavé čítanie, také príbehy zo života mám rada. A pekne napísané, som si akurát spomenula ako mi oco rozprával tie jeho vlastné zážitky z vojny...
Napíš svoj komentár