Týždeň pokračoval a my sme ďalej pracovali v kuchyni, no cukrátka sme už radšej nerobili.
Popri práci v kuchyni sme ešte museli robiť rajóny na oficírskych hajzloch. Aby toho ešte nebolo dosť, medzitým bola aj výučba a tréning. Zdalo sa nám to kruté, ale sme predsa nejakí chlapi, nie?! No nevedeli sme, čo nás ešte čaká...
Počas týždňa k nám na návštevu prišiel akýsi generál z Ruska. Volal sa Igor. Mal asi sedemdesiat rokov a cez pravé oko mal čiernu pásku. Na ľavej ruke mu chýbalo celé zápästie, no jemu to vôbec nevadilo. Pýtate sa prečo? Každé ráno si tam totiž našróboval inú protézu z dreva. Bol nízkej zavalitej postavy. Podľa všetkého rád slopal, lebo keď ste prešli okolo neho, ovanul vás pach vína.
„Što vy tu stojite? U vas net raboty? V armiji net vmestó dľa bezdeľnikof! Kde vaš kamandir?!“ vykrikoval po nás generál. Našťastie nám matka Rus dovolila naučiť sa aj svoj jazyk, nuž som hneď skočil po veliteľa.
„Súdruh veliteľ, volá vás súdruh generál Igor, “ vravel som.
„Co zas ten blboun chce! Včera se mu snad nic v táboře nelíbilo, už mně nebaví stále ho poslouchat, někdo si to bude muset odsrat!“ rozčuľoval sa veliteľ a nasrato sa mi pozeral do očí. Odsalutoval som a poklusom som sa vrátil späť do baraku.
Tu ma už čakali Miro s Jožom a Frantou. Prijali sme ho nakoniec medzi seba, teda Jožo s Mirom ho prijali, ja nie, a pravdupovediac som o tom ani neuvažoval...
„Chlapi, budú problémy, cítim to,“ vravel Jožo.
Zvonka sa ozývali hlasy. Veliteľ sa zhováral s generálom, skôr by som povedal, že generál hučal na veliteľa, ale to je jedno. Postrehli sme len pár ruských nadávok:
„Duraci!“
„To komu povedal, chce na papuľu?“ rozhorčil sa Jožo.
„Kľud,“ vravel Miro. „ Nepočujem, čo hovoria.“
Zrazu sa rozleteli dvere na baraku. Stál tam náš veliteľ zjavne dosť nasratý. Povedal len štyri slová:
„ Plná poľná, 15:30, pľac!“
Mysleli sme, že bude inšpekcia, ale nebolo to tak. Na pľace nás už čakal generál a vedľa neho nemo čučal veliteľ.
„Tohle je disciplinární trest (všetkým nám to vyrazilo dych) a na žádost soudruha generála se teď trochu projdeme,“ dokončil veliteľ.
Generál si sadol na koňa a veliteľ zahlásil, aby sme ho nasledovali. Šli sme po asfaltke a ja som ďakoval Bohu, lebo som mal o číslo väčšie topánky.
Asi po desiatich kilometroch zahlásil veliteľ:
„Klusom!“
„Čo mu už naozaj preskočilo, pred chvíľou sme jedli!“ ozval som sa.
„Ja asi hodím šabľu,“ odvetil Miro.
Franta nestihol ani otvoriť ústa. Hodil šabľu rovno cez nos. Jožo skuvíňal - podľa všetkého ho boleli nohy. Bodaj by nie, keď mal o číslo menšie kanady.
Asi po tridsaťminútovom pokluse sme prišli do lesa. Nikomu sa nepáčilo, čo sme odrazu uvideli. KOPEC!!!
Veliteľ zahlásil:
„ Šprintom na kopec!“
Hneď ako som to počul, hodil som aj ja šabľu. Miro stratil rovnováhu a spadol generálovi rovno pod koňa. Chceli sme mu pomôcť, ale generál bol proti:
„NEPOMAGAJ, mjortvch borcof neberjom!“
„Ja ťa za...!“ zreval Jožo.
Bol som pripravený na boj, ale našťastie sa na Joža vrhol Franta. Po chvíli som však svoj hnev predýchal.
Generál pokračoval ďalej. Hneď ako odišiel, som pomohol Mirovi vstať a pokračovali sme. Bolo už okolo polnoci a my sme ešte stále behali po lese ako králiky. Strašne ma smädilo a ja blbec som si zabudol naplniť čutoru. Cítil som, ako na mňa ide únava a že nevydržím už ani pol metra. Nemohol som sa sťažovať, isto sa tak cítili všetci. Na začiatku nás bolo asi okolo tridsať. Po ceste nám odpadlo asi päť mužov od únavy. Videl som, ako predo mnou odpadol jeden vojak a druhý sa mu snažil taktiež ako my Mirovi pomôcť, ale generál to spozoroval a prikázal veliteľovi, aby dotyčnému priviazali vojaka na chrbát. O 10 minút už na zemi ležali obaja. Bezvládne dychčali a prevaľovali sa v tráve.
Franta zbadal, ako začínam krívať.
„Na, napij se,“ podal mi čutoru. Bolo v nej asi za jeden glg. Vtedy som prvýkrát pochopil, že on tu taktiež trpí s nami a všetci sme len ľudia.
„Ďakujem,“ odvetil som, „ale nemysli, že som zabudol, čo sa udialo vo vlaku.“
Franta mlčky klusal ďalej.
„Svrbia ma trenky a vôbec si necítim nohy, ten blbec v sklade mi dal malé boty,“ sťažoval sa Jožo.
„To máš dobré,“ povedal Miro, „na mňa sa ten generálov kôň vytoto a naviac mám roztrhnuté nové gate, čo som vyhral od zásobovača v kartách.“
„A prečo ťa to trápi, aj tak si podvádzal,“ primiešal som sa do rozhovoru.
Franta mlčky klusal ďalej, no nakoniec prehovoril:
„Co myslíte, kdy to skončí?“
Nestihol ani dopovedať a veliteľ zahlásil:
„Návrat!!!“
Bolo okolo päť hodín ráno a od tábora sme boli vzdialení približne 30 kilometrov. Nikto nechápal, ako si to súdruh generál predstavuje, boli sme preňho len odpad. Do tábora sme sa vrátili okolo jednej popoludní, podotýkam, že z tridsiatich sme sa vrátili asi pätnásti.
Ďalšie tri dni sme všetci strávili v špitáli a na súdruha generála Ivana podal veliteľ tábora sťažnosť. Po troch dňoch sme zistili, že sme prešpacírovali okolo 60 km a generála prevelili naspäť do Ruska. Asi o týždeň odišiel do dôchodku s medailou. Dostal ju za morálnu podporu bratských vojsk.
„To je ale svinstvo!“ rozčuľoval sa Miro.
No tento pochod mal aj kladnú stránku. S Jožom som si vymenil boty, takže ho netlačili a mne neboli veľké a ešte k tomu sme dostali priepustku na víkend. No malo to jeden háčik, bol to ten víkend, ktorý sme strávili v špitáli, a s opuchnutými nohami by sme sa aj tak nikam nedostali...
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár