z pomarančovej oblohy sa na mňa smejú ženské nohy medzi ktorými vyzerá človek ako úbohý tieň zvieraťa, ktorý je ochotný pre lepšie zajtrajšky zostať nažive vo vzduchu cítiť niečo viac ako skvasené hrozno zo sudov starého otca, čo odháňa straky a vrany pred hanbou za rozbitým sklom . ó idylka dávno nie je pravdou ó smrť dávno stratila rešpekt a pani domáca hľadá zatúlané mačky zo svojich snov niekde úplne inde ďakujem chvíľam za každý prežitý okamžik a klamem čas svojim vekom naveky, aby som videl ako to všetko dopadne . raz príde na psov mráz Blog 9 0 0 0 0 Komentuj