ako wždy sa zase bojím...dosť často mám túto ľudskú chorobu-strach a newiem naň nájsť liek...bojím sa minulosti, prítomnosti, aj budúcnosti. Bojím sa každého momentu a kroku ktorý spravím...Vždy som si howorila...ja som normálna baba-pohoďáčka ktorá sa ničím netrápi a žije ako wšetci ostatný...
ale ja taká niesom...
mám plnú hlavu myšlienok ktoré newiem zastaviť, plnú hlavu strachu o to či to robím dobre a či nie. mojím trápením sú tie každodenné weci ako: či som dobre napísala písomku, ale aj či sa mi wôbec oplatí žiť, načo žijem, čo bude po terajšom živote, či to čo ma učili odmalička- že po smrti je nebo, nieje len ľudský výmysel ktorý je tak hlboko zakorenený v dávnych ľudských generáciách alebo je to pravda...tá neistota z každej chvíľky ma desí...
najradšej by som sa prevtelila do mojej vodnej korytnačky ktorá je len zavretá v akvárku a rieši len to, čo bude jesť...
proste je toho veľa ... v jednom momente sa w mojej hlave udeje toľko že nestíham reagovať, a robím len to čo ostatný-splívam s davom a odmietam sa niako odlišovať...
ako môže mať človek toľko pocitov naraz v hlave?!?!?!
asi mi pukne!
Je to možné?
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kaira07
13. 9.sept. 2008 11:07
ver, že ja mám uplne rovnaký pocit
2
prepana jana!!!...ja som este nenasla cloveka ktory by mal toto iste ako ty..vsetko(okrem tej korytnacky)mi minimalne raz prebehlo uz hlavou a najma to co bude po smrti..ci to,ako ked spis ze si to ni neuvedomis,alebo vazne nejake to nebo....a mas sancu to KEDYKOLVEK zistit...kazdy treti den cca stojim pri otvorenom okne a rozmyslam ako velmi to chcem zistit...kocim?neskocim?(4.poschodie)....
Napíš svoj komentár