Je naivné myslieť si, že za všetko môžem ja. No ešte naivnejšie je myslieť si, že za nič nemôžem.... Lenže z môjho komplexu menejcennosti vyplýva, že si aj tak stále budem myslieť, že za všetko môžem napriek tomu, že som nespravila nič...
Dávam do toho maximum aj tak sa to kazí. Mám pocit akoby môžem za to, že sa to kazí. Povedal si mi, že ja som tá, ktorá to drží pokope a snaží sa. Vravel si, že ty z toho len berieš, zatiaľ čo ja dávam všetko čo môžem.
Napriek tomu, že si mi to vravel, mám stále blbý pocit...
Mám stále pocit, akoby som robila málo. Keď na teba čakám celé dni sama doma a som rada aj za to, že keď večer prídeš, so mnou prehodíš pár viet skôr ako zaspíš. Potom sa celú noc dívam ako spíš. Nadránom zaspím, ty ma zakryješ a ideš do roboty. Ja ako každý deň upracem celý byt a navečer navarím aby si mal aspoň raz denne teplú stravu. Ty opäť zaspíš.
Nesťažujem sa. Som rada aj za tých pár minút, pretože viem, že akonáhle máš voľno v práci a si doma celý deň, ja nemusím robiť nič, pretože navaríš, upraceš a ešte aj vymyslíš program.
Napriek tomu by som to chcela zmeniť. No ty ako zarytý pesimista vidíš len jedno riešenie, proti ktorému bojujem už dosť dlhú dobu...
Možno by to tak bolo lepšie. Možno by si sa cítil voľnejší. Možno by som sa z toho po čase dostala a nemusela by som plakať po nociach kým pri mne nie si. Možno som len príliš naivná keď si myslím, že sa to všetko zvrtne k lepšiemu. Možno som proste fakt len naivná keď si myslím, že za všetko môžem ja. A možno je to len naivná predstava, že by bolo fajn, keby za nič nemôžem. Možno...
To slovo možno mi pripomína slovo možnosti, ktoré si mi zo začiatku tak často opakoval. Keď si mi vravel aké mám možnosti v tomto meste, vo svojom živote a hlavne v našom vzťahu...
Je mi ľúto, že už nemáš poriadne čas ani mi zavolať a ja aj tak stále čakám, že mi zavoláš... Je mi ľúto, že mi už nemáš čas ani napísať sms, keď predtým si mi písal stovky smsiek za deň... Je mi ľúto, že to takto dopadlo.
Už ani nemám chuť ďalej ti niečo vravieť, keďže ty to aj tak pravdepodobne nikdy nebudeš čítať...
Aj tak mi chýbaš... A aj tak ťa stále ľúbim...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár