Ocka si nepamätám, nebyť fotiek tak ani neviem ako vyzeral. Nie žeby mňa a moju mamku opustil, teda opustil dobrovoľne a s plním vedomím. Zobrala nám ho jeho láska a vášeň k horám a horolezectvu, ktorá sa mu stala osudnou. Od tohto dňa som žila len s mojou zlatou mamičkou, ktorá mi úspešne nahrádzala aj otca. Vychovávala ma s láskou a veľkou nehou. Pripomínala mi ocka a vštepovala mi jeho názory na život a lásku k prírode a horám. Len vďaka jej láske s akou hovorila o ockovi mám akú-takú predstavu aký bol, ako žil, čo ctil a čo pre neho znamenala láska k horám a láska k nám dvom.
Hoci si ho vôbec nepamätám lebo zomrel keď som mala rok a pol aj tak ho ľúbim, vážim si ho a som mu vďačná za život a za všetko ostatné čo mi zanechal.
Vďaka nemu si uvedomujem aký je náš život nestály a krátky. V jednej chvíli sme s našimi blízkymi a za okamih už ležíme v truhle. Preto sa snažím žiť svoj život tak, aby moji najbližší vedeli ako veľa pre mňa znamenajú a aby niečo po mne na tomto svete ostalo. Hoci len spomienka.
Snažím sa nepoužívať slovo posledná ak to nie je nevyhnutné. Ocko tiež povedal, že ide na svoj posledný výstup a bohužiaľ aj bol.
Takže mojou stratou bolo úmrtie otca, detstvo a dospievanie bez neho. A ziskom? Rešpekt a úcta k životu...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
anjelik4195
13. 11.novembra 2007 15:21
bol to welmi pekny blog ale smutny
Napíš svoj komentár