„Neboj sa, nič ti neurobím. Si len poistka. Nesiem ti jedlo, vodu a spoločnosť,“ povedal Simon a dnu vošla asi 19-ročná blondýna. V rukách mala podnos s jedlom a vodou.
„Vy sa už zoznámite,“ povedal a odišiel. Dievča sa pousmialo a položilo tácku na stolík v strede izby. Boli tu ešte to 2 skrine, 4 stoličky okolo stola a pracovný stôl. Všetko moderne zariadené.
„Ahoj. Ja som Elena ale volajú ma tu Elis,“ snažila sa nadviazať rozhovor.
„Ema,“ povedala som stručne. Pozerala som na ňu ako si odsunula stoličku, sadla a do dvoch pohárov nalievala colu.
„Nie si smädná?“
„Nie.“
„Vyzeráš priateľsky. Ale tvoje slová sú ostré a chladné,“ odpila si. Poznala som ju. Z videnia. Pracovala dole ako čašníčka. Párkrát sme tu totiž boli na diskotéke.
„Čo už,“ pozrela som von oknom. Keby som mala aspoň mobil. Lenže ja krava som ho musela zabudnúť vo Viktorovom aute.
„Neprisadneš si?“ Prekvrátila som očami a nakoniec som sadla ku nej, aby dala pokoj.
„Vyzeráš hladne,“ začala monológ.
„Ja nejem.“
„Presne na to narážam. Nemáš anorexiu?“
„Čo ja viem..“
„Alkohol, tráva, cigarety, drogy.. To s človekom urobí mnoho zlých vecí.. Ale priateľa máš milého.“ Pozrela som na ňu.
„Boli ste stu párkrát. Pamätám si ťa.. Mala si po rukách modriny..“
„Aha...“ Ostala som ticho a rozmýšľala nad tým, že ich už viac nebudem mať. Aspoň dúfam, ale.. Snáď nie.. Vedľa zazvonil mobil. Očami som prepaľovala dvere a počúvala útržky z rozhovoru:
„Fajn.. Koľko?? 2 litre.. Dobre.. Fajn.. Dobre, Viktorko, takto sa mi to páči.. Tak o pol hodinu pred mojim klubom.. Ale neprechádzaj cez cestu..“ zložil. Počula som kroky ku izbe a dvere sa otvorili.
„Všetko ok,“ pousmial sa môj únosca. Za pol hodinu som stála pred Sweet dreams a čakala so Simonom. Z diaľky som videla prichádzať Viktora.
„Choď a neotáčaj sa. Nie som taká sviňa, neberiem ľudské životy. Chcem len to, čo mi patrí,“ pousmial sa a vošiel dnu. Rozbehla som sa cez cestu a silno som Viktora objala okolo krku.
„Si celá?“ pýtal sa, dával mi vlasy za ucho a dôkladne si prezeral moju tvár.
„Áno, všetko je v poriadku. Len už poďme s tadeto preč,“ chytila som ho za ruku a ťahala preč.
„Ako si praješ.“ Viktor sa obzrel na klub a potom sme odišli.
„Nie si unavená? Si veľmi bledá..“
„Spala som celú noc.. Len mi je nejak.. Divne.“
„Neboj, to prejde.“ U Viktora som sa trocha najedla. Už dlho som nepociťovala hlad, ale teraz to na mňa prišlo. Keď musíš-tak musíš. Celý týždeň bol celkom fajn. Dokonca som bola v škole. Síce som sa prišla odhlásiť, ale bola som tam. Na byt som dala inzerát a presťahovala som sa ku Viktorovi. Bola sobota ráno a ja som si obliekala čierne nohavice a kabát.
„Poď, lebo prídeme neskoro,“ vošiel do izby Viktor. Dnes bol Adelin pohreb. Urobila som si čierne linky, nasadila som si čierne slnečné okuliare, vzala smútočnú kyticu a potom sme odišli na miestny cintorín. V malej miestnosti s bielou truhlou bolo asi 30 trúchliacich. Spoznala som medzi nimi Adelinu mamu a nevlastného otca. Mala takého otca, ako som mala ja mamu. Adelina mama mala na ruke modrinu, ktorú sa zrejme pokúšala zatrieť make-upom, no neúspešne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár