„Je mŕtva?“
„Nie, odpadla. To teraz bude normálne..“
„Už sa hýbe..“
„Pohla rukou!“ počula som Dominika. Jeden kamoš. Ale čo tu všetci robia?
„A tá ruka ťa uškrtí, keď mi nepustíš moje stehno,“ ozvala som sa. Ten úchyl ma zase oblapáva. Videla som Viktora, ako do neho strčil a smial sa.
„No že si sa prebrala,“ pomohol mi posadiť sa.
„Čo tu všetci chcú?“ prebehla som očami asi 10 tvárí.
„Pekné privítanie,“ povedala Jasmin a naoko sa urazila.
„Ale nie, robím si srandu. Ale vážne, prečo ste tu?“
„Priniesli sme ti pár vecí,“ povedal Viktor a podával mi nejakú taštičku.
„Čo to je?“
„Veď pozri..“ Otvorila som ju a dnu boli maličké modré dupačky s macíkom.
„Bože, ty si magor,“ objala som ho okolo krku a dala pusu na líce.
„Možno som, ale šťastný magor,“ zasmial sa. Každý s partie mi niečo dal. Či už dupačky, podbradníky alebo iné vecičky a potom u nás pobudli asi hodinku...
„Ahoj, čau,“ povedala som posledním odchádzajúcim a zabuchla som dvere. Celá vyčerpaná som sa hodila na gauč a kukala na telku.
„Aha,“ prišiel za mnou Viktor a podával mi nejaký leták. Kukla som, čo to je.
„Načo pozeráš byty?“ nadvihla som obočie.
„Myslíš, že nám trom bude tento malý stačiť? Nie, nie.. Pekne sa presťahujeme, nájdem si prácu a.. Založím rodinu,“ usmial sa a chytil ma za ruku. Pozrela som na neho ako na debila a potom vybuchla smiechom.
„Hej, hej, čo je na tom tak vtipné?“
„Ten tvoj vážny výraz tváre,“ smiala som sa.
„Ale ja to myslím vážne.“
„Jasne,“ usmiala som sa a so smiechom odchádzala do kuchyne. Keď som bola vo dverách, ozval sa:
„Tak čo. Vezmeš si ma?“ Ostala som stáť ako zamrznutá socha.
„A-ako? Čo?“ pomaly som prišla ku nemu a opatrne sadla.
„No, že či si ma vezmeš. Keď budeš mať 18 rokov. Heh.“
„Ja..“ oči sa mi naplnili slzami.
„Takže nie..“ ostal sklamaný.
„Ja.. Ja.. Jasne, že áno,“ hodila som sa mu okolo krku a to som už plakala. Od toľkého šťastia.
„Bože, to som rád.“ Ja som len prikývla... A tak.. Prešlo deväť mesiacov. Narodila sa nám dcérka. Dlho som nad menom nepremýšľala. Bola to naša Adelka. Malé, krásne, blonďavé dievčatko, ktoré bolo večne hladné.. O tri mesiace neskôr sme mali krásnu svadbu. Veď to poznáte. Veľké šaty, družičky, oslava do rána a potom svadobná cesta. Až na tú cestu, pretože tá sa vďaka malej Adelke nekonala. Nám s Viktorom to však neprekážalo. O 4 roky sme sa z nového bytu sme sa presťahovali do menšieho domu. Traja v jednom byte, to sa zvládnuť dá, ale štyria, to už nie. Áno, čakala som druhé dieťa. Malý Christian sa narodil v teplom máji. Dúfala som, že dieťa upevní naše manželstvo, ktoré pomaly upadalo. Viktor chodil neskoro z práce, a keď mal voľno, zvykol si vypiť. Povolila som mu to jedine pod podmienkou, že sa mňa a detí v takom stave ani nedotkne. Sľúbil to a aj dodržal. Nedotkol sa nás ani prstom. Zato napádal slovne. A čo bolo o 20 rokov? Poviem vám to presne...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár