Po chvíli spoznáš ten jemný rozdiel medzi držaním sa za ruky a uvaznením duše.
A spoznáš, že láska nie je len o tom, mať sa o koho oprieť a že mať spoločnosť neznamená bezpečie.
Začneš chápať, že bozky nie sú zmluva a dary nie sú sľuby.
Porážky začneš vnímať s hlavou vztýčenou a otvorenými očami, s dospelou vznešenosťou a nie so žiaľom dieťaťa.
Naučíš sa stavať všetky cesty na dnešku, pretože zajtrajšok má príliš neisté základy.
A po chvíli zistíš, že aj slnko páli, keď je ho príliš.

V tú chvíľu zistíš, že už dokážeš aj sama žiť!

 Blog
Komentuj
 fotka
sarah_whiteflower  6. 6. 2007 13:15
Je to veľmi zaujímavé, ale neviem, prečo to na mňa pôsobí antizamilovane... a také veci ja v poslednom čase moc nemusím...

Ale inak veľmi dobre napísané
 fotka
tweety_man  6. 6. 2007 15:42
Pekne
 fotka
cotessy  6. 6. 2007 16:52
jej,,krasne napisane...len ja mam pocit ze cely zivot budem dieta...a chcem snivat a naivne verit, ze laska je vsetko, a tie bozky naozaj su prisluby....
 fotka
rogi08  6. 6. 2007 21:58
To je velmi pekne a velmi vyspele.
 fotka
fireweed  7. 6. 2007 20:23
je pravda, že je dôležité stavať na dnešku, ale aj napriek všetkému, viera v lepší zajtrajšok posúva vpred.

Neviem či sa dá úplne dospieť..hlavne na lásku nie, možno len viac spozornieme, dáme si pozor..ale aj tak sa z nás znova a znova stanú deti, ktoré túžia a snívajú. A tak by to malo byť, aby sa dni nestali rutinou..
Napíš svoj komentár