Červavé jablko.
Krv v žilách je melancholická čierna žlč.
Každý deň bežím.
Rýchlo.
Snažím sa predbehnúť svoje telo.
Utiecť od seba.
Nechcem byť so sebou jediná.
Neviem, či sa mám mať rada, aby aspoň ma niekto mal alebo sa mám nenávidieť.
Je to trest či odmena?
Podľa toho vraj, čo cítim.
Ani to neviem.
Cítim všetky hnusné pocity, aké ľudstvo pozná od bezmocného zúfalstva cez zármutok a hnev až po sužujúcu bolesť a pritom by som prisahala, že necítim nič.
Samozrejme, nie najťažšie na svete, ale je ťažké, keď z dní vášho žitia odíde niekto kto bol každý deň tam kde vy, so všetkým, čo súviselo s vami súvisel, ovplyvnil vás, zmenil, vryl sa vám dovnútra, niečo vás naučil, videl vás tak ako nikto iný a ako jediný bol prítomný v chvíli, keď ste mali pocit, ten pocit pre ktorý ľudia žijú aj umierajú, pocit v momente, ktorý sa už nebude opakovať.
Keď stratíte všetko a pritom neviete, či ste vôbec niečo mali.
Keď ostanete sám, nemôžete tú samotu zniesť ale ani prítomnosť ľudí.
Ani neviem kedy to začalo.
Či to bola nutnosť alebo nová záľuba.
Rezal do mňa.
Robil rýchle ťahy.
Malé červené čiarky.
Akoby si počítal čas so mnou.
Ostali jazvičky.
Iné sa ešte hojili a už mali vedľa seba kamošky.
A potom sa rozhodol spojiť ich.
V jednu veľkú krvácajúcu ranu.
Strašne bolela.
Nechal ju chvíľu odpočívať.
Ja som sa na ňu nedívala.
Dúfala som, že sa zahojí.
A jazva bude ma bude robiť silnejšou.
Pripomínať ako mal rád.
Rana cez celé vnútro.
Tam pod kožou, krvou, kosťami, svalmi a mäsom.
Pod tým, čo žije, všetko umrelo.
Ostala len rana.
Nestihla sa zahojiť.
Rozkopal ju.
A díval sa mi pritom do očí.
Keď som bola decko strieľala som zo vzduchovky do prázdnych plechoviek.
Teraz sa tiež cítim ako rozstrieľaná plechovka.
Keď som bola decko, myslela som si, že pre vzťah stačí úprimne ľúbiť a všetko robiť s láskou.
O tom, že láska nie je všetko mi nikto nič nepovedal.
Ani o tom, čo robia ľudia, keď im príliš záleží alebo príliš záleží aj na iných veciach.
Nikto mi nepovedal ani o cene objatia, pravdy, času a kúsku života, ktorý niekomu venujete.
Ani o hĺbke bodnutí slovami a aký je pocit stratiť zmysel dýchania.
Nepovedali mi ani o tom, že aj keď človek miluje, ubližuje.
Klišé.
Stratila som, teraz poznám cenu.
Stratená som.
Sklamala som.
Sklamaná som.
Očakávala som veľa.
Teraz čakám na lekára.
Volá sa čas.
A na to, kedy sa s tým zmierim.
Že si mi ublížil, nikdy nepochopíš ako veľmi.
A že tu nie si.
Aj keď to nikdy nebude také ako keby nikdy neexistoval.
Viem, že slnko potom znova výjde.
Rana sa zocelí, čas ju prelepí neviditeľnou náplasťou, zostane jazva.
Miesto fotiek, miesto všetkého na čom záležalo a prestalo.
A ja sa budem môcť znova narovnať, zhlboka dýchať a moje oči sa prestanú pozerať do zeme.
Nestrácam nádej v lepšie dni žitia, lebo by sa mohlo stať, že potom by som ju už nikdy nenašla.
Budem milovať cestu po ktorej idem a pôjdem cestou, ktorú milujem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
16. 3.marca 2015 16:38
a preco si si nechala tak ublizit?
Napíš svoj komentár