Môj démon

Neviem jak začať.
Trápi ma, čo ma trápi.
Môj najväčší démon.
Som ním ja sama, môj mozog.

V roku 2011 moja diagnóza znela F32.1 Stredne ťažká depresia.
Teraz to vďaka Googlu vidím na F31.6 Bipolárna afektívna porucha.

V roku 2011 som bola nešťastná, naoko v pohode, ale vo vnútri rozožraná depresiou, nemala som chuť a myslím, že ani pádny dôvod žiť. Nehovorím, že to, ako som sa cítila bola realita a že som mala právo tak sa cítíť. Ale cítila som sa tak, možno to niektorí poznáte. Možno si vravíte, že v takom veku nemôžem vedieť čo sú problémy, že ma nemôže nič vážne trápiť a že len preháňam.
Nejdem skladať svoju obhajobu ani rozpitvávať svoj život, ale netrápilo ma, že môj idol ignoruje na Facebooku ani to, že dostávam malé vreckové. Bolo to rôzne, viete, ľudia okolo, povedané veci, prázdnota, škola, túžby, nedostatok lásky, rodina, zdravotné problémy, sklamania, finančné problémy, pocit bezduchého a neplnohodnotného prežívania atď. A áno skurvene dobre viem, že niektorí ľudia sa majú oveľa oveľa horšie.
A dôvodom môjho stavu neboli ani tak tie trable, ale interpretácia tých trablí v mojej hlave. Akokoľvek som sa snažila, vravieť si, že to prejde a že to nie je nič vážne, niečo vo mne mi hovorilo – Je to nahovno, je to nahovno, je to nahovno!
Bol to mozog.

Odvtedy to bolo chvíľu lepšie, chvíľu horšie, niekedy to prestalo a bola som “normálny človek”, chvíľu som mala chuť sa preklopiť z mosta, chvíľu zastreliť všetkých naokolo a začať sebou. Dosť dlho sa mi darilo držať sa “vo forme” mávnutím ruky na všetko, heslom, že tým čo sa nevyrieši do štrnástich dní samé, nemá zmysel sa zaoberať. Vravela som si – Stále plávaj, stále plávaj a že je nejaký dôvod prečo som ten človek, ktorý som a nie nejaký mravec. Niekto alebo niečo do mňa vkladá nádeje, že to zvládnem a verí tomu, pretože inak už by som tu asi nebola, pár krát ma totiž už hrobár hladkal lopatou.

A teraz je to tak trošku zase tu, často chytám stavy nešťastia, sklesnutosti a zúfalstva. Občas neviem v noci spať, občas sa má chuť hodiť do postele a revať (párkrát som to za posledné obdobie aj urobila) alebo proste utiecť. A je to smiešne. Myslím, naozaj smiešne, pretože som za polroka zbavila všetkého čo /a kto/ ma trápilo a dosiahla všetko čo som chcela a potrebovala. Mám strechu nad hlavou v krásnom malom Anglickom meste, prácu ktorá je zaplatená viac ako dobre a partnera, ktorý víta z práce obedom. Snažím sa nezabúdať na pokoru a vďačnosť, tešiť sa z maličkostí, lebo mám čo milovať a byť prečo happy, ale…
…občas to nefunguje
…občas ako keby to nebolo ono, niečo ako keby mi chýbalo a môj život nebol tak úplne taký ako by som chcela, akoby postrádal zmysel
…občas tomuto vlaku niekto dáva na koľajnice veľké kamene a potom to trošku škrípe
Môj mozog.
Cítim, že tak celkom za to nemôžem, je to v mojej hlave, stavy, ktoré nejdú ignorovať, hoci veľmi chcem.
Neviem, naozaj neviem, čím to je.
Chémia? Chýba mi v hlave nejaká dobrota? Akože serotonín a podobne?
Ja? Nesnažím sa dosť, aby som bola ja sebe pánom a nie nejaké “stavy” a myšlienky?

Viete, prečítala a videla som toho dosť na tému myslenia, všeliakých zákonov, ktorými si pritiahnete do života, čo chcete, motivácie, ale…
…občas to nefunguje
..občas ako keby to nebolo ono, niečo ako keby mi chýbalo a môj život nebol tak úplne taký ako by som chcela, akoby postrádal zmysel
…občas tomuto vlaku niekto dáva na koľajnice veľké kamene a potom to trošku škrípe
Môj mozog.

Mrzí ma to, že tým niekoho trápim.
A mrzí ma, že tým odháňam zopár ľudí zo svojho života.
Snažím sa…
ale je to mimo mňa.
Mňa to tiež trápi.
A veľmi.
Tak trošku volám o pomoc a tak trošku nie, lebo to asi musí prejsť samo.
Je to ale lepšie ako predtým.
Snaď to raz prejde.
Úplne.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu