Naša rodinná fotka

Už skôr ako Hailey bola vôbec Hailey som vedela, že čo najskôr po tom ako sa narodí jej chceme dať urobiť nejaké profesionálne fotky, ktoré si povesíme nad krb. Budú tam visieť roky a budeme sa na ne s patetickosťou pozerať, keď bude mať pätnásť a utečie z domu k frajerovi, napriek tomu, že má zaracha.

Tehotenské fotenie som síce plánovala, aj sa naňho tešila ale len do doby, kým sa z malého brucha nestal sud, ktorý všade prichádzal niekoľko minút predomnou. Bola som rada, že viem vstať z gauča, tak som si povedala, že nechcem prísť aj o zvyšky sebavedomia, čo mi ostali a radšej sa v plnej kráse neuvidím. Mimochodom mám pre vás bjuty tip, nekupujte si zrkadlo, v ktorom vidíte nižšie ako po kozy. To sa hodí v akejkoľvek fáze života.

Väčšinou chce každý novorodenecké fotky čo najskôr, lebo na nich bábätko bude najmenšie, pravdepodobne spiace a teda sa domnievajú, že najchutnejšie. Hailey sa ale narodila dosť veľká, najmä teda dlhá ako týždeň pred výplatou a moc spavá cez deň tiež nebola, za čo som bola celkom rada, lebo som chcela fotky s jej krásnymi veľkými modrými očami. To sa však moc nepáčilo našej fotografke, keďže ma požiadala, aby sme si kŕmenie a jej spánok naplánovali tak, aby spala na fotení. Chcela by som vidieť ju ako by sa jej spalo len v plienke pod žiarou reflektorov a za neustáleho cvakania fotoaparátu. Nie, nemá deti.

To by vedela, že vo svete, ktorý zdieľate s mesačným bábätkom je slovo plánovanie neznámy pojem a už len ísť niekam s tak malým dieťaťom /ak je to vaše prvé/ je výzva na nervy a nie každá žena je hneď taká odvážna. Ak ide o fotenie alebo inú prestížnu udalosť ako návšteva kamarátov alebo lekára, platí to dvojnásobne a v hlave prvomatky víri okrem stresu aj veľa otázok. Ogrcá im to tam? Čo ak práve v tom „najlepšom“ sa jej posunie plienka? Nebude mať záchvat plaču z foťáka?

Hneď na začiatku som sa dopustila dvoch fatálných chýb. Prvá bola, že som vymyslela, že z novorodeneckého fotenia urobíme rovno rodinné, lebo keď sa snažíme sami odfotiť naraz všetci traja, jeden je na fotke čmuha a jeden vyzerá ako po opici. Minimálne jeden.

Druhý omyl bol, že som večer pred fotením nešla spať s mejkapom, vyžehlenými vlasmi a v šatách, ktoré som si špeciálne na túto príležitosť kúpila. Teraz je mi smiešno, že som si na fotenie kúpila šaty. Ako keby záležalo ako vyzerám. Ale chápte, vtedy som bola čerstvá mama a ešte som si poriadne neuvedomila, že moje oblečenie je dlho dlho dlho po tom čo je Hailey, ďalších 50 vecí s ňou súvisiacich a že aj klip na cumlík, čo je vlastne len šnúrka má zrazu väčšiu dôležitosť ako veci týkajúce sa mňa. Ja som mala byť hlavne prítomná a šlapať ako hodinky. Tak by to teda malo byť na niekoľko ďalších mesiacov ak nie rokov, tvrdili mi iné spolumatky. Mimochodom, ešte som aj svojho Darlinga donútila si kúpiť novú košelu, čo už bol akože úplny nonsens.

Takže som si hlúpo myslela, že nám stačia na prípravu na fotenie tri hodiny. Od pôrodu to boli asi moje najstresovejšie tri hodiny. Behala som po dome polonahá, vlasy si pridržiavala vo vypnutej žehličke, v kuchyni tiekla voda v umývadle, lebo som súčasne pri behaní po dome umývala riad. Balila tašku s vecami pre Hailey, pila kávu, zohrievala mlieko, objednávala taxík, rozmýšľala, či nemám ešte povysávať, kým pôjdeme, rozmýšľala, čo si obujem. Popritom som hlasne vydávala inštrukcie, čo sa Hailey vôbec nepáčilo, takže vkuse revala. To ma znervózňovalo ešte viac a hlavne, keď ma Darling nepočul a robil presne opak toho, čo som práve povedala. Úplne to zaklincoval tým, keď začal malej skúšať šatičky, aby sme zistili, ktoré sa jej na fotenie najviac hodia. 20 minút pred plánovaným odchodom.

Som celkom rada zaneprázdnená a „keď neviem, čo skôr“, ale toto bolo aj na mňa moc. Reagovala som asi ako besný pes. Nie asi, ale určite. Druhá čerešnička na torte bola, že som si niekde roztrhla silónky. Jediné, čo som doma mala. S rýchlo bežiacim očkom som stratila posledné zvyšky nádeje, že to dáme. V tom Darling v náhlom tichu zahlásil, že malá sa asi posrala. To už už bolo posledné deci do aj tak plného pohára, ja som odpadla na gauč a asi 3 minúty som sa tvárila, že neexistujem. Potom som šla povysávať.

Rozhodli sme sa to však vyskúšať o týždeň neskôr, lebo veď som vedela, že to bude jediná príležitosť obliecť si tie šaty na najbližších päť rokov. Na päť rokov to bude vlastne jediná akcia, ktorej sa zúčastnim, vravela som si tri dni pred fotením, kedy som nás začala pripravovať. Prekvapivo, to bol veľmi podobný zmätok, hoci som dosť upustila zo svojich nárokov a predstáv. Silónky som si nebrala, vlasy som si vyžehlila tak na polovicu a ako som zistila v mojich super šatách sa človek strašne rýchlo spotí. Hlavne, keď sa vám partner snaží pomôcť, ale vlastne vás iba neustále prenasleduje s inou debilnou otázkou a keď vaše dieťa neustále nespokojne kuvíka akoby tušilo, že práve teraz potrebujete o ňom na polhodinku nevedieť.

Kávu a raňajky som stihla ovoňať, čo spôsobilo chvílkový výpadok zmyslov a to následne spôsobilo, že som si dala čiernu linku na oči. Fail. Keď sme konečne nakladali do taxíku dieťa v autosedačke, kočík, tašku a mne dochádzalo, že ak sa v tej bunde, čo mám na sebe nezadusím, budú ma z nej musieť vystrihnúť, mi došlo, že nemám adresu. Tak sme asi 5 dlhých minút sedeli pred domom v taxíku, ja som zúfalo hľadala v našom fejsbukovom chate adresu, Hailey zmenila kuvíkanie na plač a šofér netrpezlivo klepkal do volantu. Darling sa medzičasom musel vrátiť domov po peňaženku. V tej chvíli sme potrebovali len jednu vec – aby nás niekto odfotil a dal to na sociálne siete s popisom Keď jazdíme my /na fotenie/.

Dopadlo to takmer katastrofálne. Nielen že som bola spotená asi aj za ušami už vlastne doma, vo fotoštúdiu, kde bolo asi toľko stupňov ako v rovnakom čase na Miami, som cítila ako mi horí tvár a rozteká sa mi mejkap. Hailey sa malá sláva páčila. Chvíľku. Potom im to tam ocikala. Po tomto incidente sa asi hanbila, pretože sa už fotiť nechcela. Na chvíľu znova stíchla, keď prišlo na rad fotenie s jej ocinkom, no keď sa mala fotiť so mnou, začala sa tváriť naozaj otrávene a po pár záberoch si povedala, že s matkou už stačí a začala plakať. Potom čo sme ju nakŕmili si dala jej výsosť chvíľku pauzu, aby sme cvakli asi 5 rodinných fotiek a spustila znova, tak sme sa rozhodli, že už radšej pôjdeme a zmierime sa s tým, že fotky nebudú celkom podľa naších predstáv.

To je slušný opis našich fotiek. V skutočnosti som bola pekne nasratá, nielen preto, že som nejedla a na fotkách vyzerám ako by som si odskočila od prípravy buchiet na pare. Čo mi vlastne pripomína, že aj ja sama som vyzerala ako buchta na pare, ak by ste si to chceli lepšie predstaviť. Ale aj preto, že sme doma samozrejme aj napriek dlhej príprave zabudli čelenku pre Hailey. Čo sa môže zdať po tom všetkom ako zanedbateľný detail, ale ja viem, že by aj ona sama mala lepšiu náladu na fotení, keby sme tu čelenku mali. Akurát vtedy mala totiž všetky vlasy vypadané.

Potom fiasku sme sa rozhodli trochu prejsť, kým pôjdeme domov. Hlavne ja som sa potrebovala nadýchať čerstvého vzduchu a Darlinga oboznámiť s tým, že na tých fotkách budem vyzerať ako kretén, aby nebol prekvapený. Hailey po dvoch minútach v kočiari zaspala, tak sme rozhodli, že nájdeme zastávku autobusu a nebudeme volať taxík. Boli sme na dedine, bola nedeľa, ja som nejak zabudla pozrieť predpoveď počasia takže som sa varila vo svojich super šatách, ktoré ma začali škrabať po celom tele. Keď sme konečne našli obchod bez komentára som vložila do košíka pizzu, cheesecake a víno, na čo Darling reagoval súhlasným žmurknutím.

A áno, mala som pravdu. Na fotkách vyzerám ako kretén. Ako spuchnutý slon, ktorému debilne stoja vlasy a v živote by si už nemal dať čiernu linku na oči. Nabudúce si radšej spravíme 200 selfíčok mobilom a ja budem dúfať, že nájdem aspoň jednu fotku, na ktorej vyzerám dobre. Aspoň ok.

Najväčšia irónia na tom všetkom je, že fotku, na ktorej vyzerám najhoršie máme v obývačke vystavenú ako najväčší poklad a pýchu. Je z momentu, keď Hailey na okamih zaspala, my máme úsmev na tvári, lebo konečne nereve a spolu ju držíme. Asi preto, že je to naša prvá rodinná fotka. Vlastne je to poklad a pýcha. Nič cennejšie ako to, čo je na tej fotke totiž nemáme.




www.haileffy.sk

 Blog

3 1 0 0 2

Komentuj

4 komenty k blogu