Poznal ma a nepoznal. Videli sme sa vyrastať, všetky tie zmeny času na nás, sme mali navzájom pred očami. Ale keby ma poznal videl by v mojich očiach niečo iné a spýtal by sa ako dlho ho už milujem. Keby si si niekedy všimol, akú hrču prehĺtam, keď pred niekým vyslovujem jeho meno, bol by v úžase, že ho niekto spoza okien môže mať tak rád. Niekto, kto žije v susedstve a celý deň hľadá aspoň jeden dôvod zaklopať na jeho dvere.
Nepamätám si, kedy sme sa stretli prvýkrát, bol tu... proste odvždy a vždy. Mávali sme naším mamám, aj keď sme po chodníku od našich domov odchádzali tisíci krát. Poobedia sme behali naokolo, kričali, bola nás plná ulica. Prázdniny sme mali spolu zmrzlinovo najdokonalejšie. Poznali sme každý strom, každú cestu, všetky miesta, kde sme si obili kolená. Raz, keď sme už nemohli len tak slobodne poletovať sem a tam a mali dospieť, sme odišli opačnými smermi a roky nás poznačili, no našli sme cestu domov. A zas ubehlo veľa času, no málo na to, aby som našla odvahu povedať nahlas to, čo vo mne kričalo.
Teraz, keď vynáša z domu svoje veci, bez toho, aby vedel, čo k nemu cítim, páli ma vo mne pocit, že si budem musieť odvyknúť žiť v jeho susedstve. Keby nikdy nebola možnosť povedať mu, čo pre mňa znamená, bolelo by ma to menej. Bodaj by sa mu pokazilo auto a ostal ešte aspoň jednu noc. Neviem kam ide, či sa niekedy vráti, ale to je jedno, keď nemôžem ísť s ním.
A ja teraz tak veľmi chcem prísť k nemu a povedať - Zlato, som v sebe tak stratená, toľko som toho už mala povedať. Ale je neskoro, lebo odíde, aj keby vedel, že nebudem môcť po nociach spávať a napokon sa z tej tmy, ktorú uvidím v jeho oknách pomiatnem.
A tak mi neostáva nič iné, len sa dívať, ako zamyká dom o ktorom som snívala, že by mohol byť náš a jeho auto je stále menšie. On v ňom mizne z môjho susedstva, bez toho, aby sa opýtal, či si zvyknem.
A po chvíli odchádzam aj ja.
Nemôžem ostať doma, keď za ďalšími dverami nebýva on.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár