Mama ma narovnávala pri každej možnej príležitosti, hovorila mi, že som ako paragraf a vyhrážala sa mi pajončekom. To bol také malé zariadenie s ramienkami, ktoré si decko dalo na chrbát a ono to pri každom jeho zhrbení sa, teda pri každom nepravítkovom pohybe, pípalo. Pri každej možnej príležitosti som sa hrala na hrbáča Lagardera a cvičila som len keď nadomnou mama zalamovala varechou. Lekárka zalamovala rukami a vyhrážala sa, pre zmenu, plastovým korzetom a nie pajončekom. Tá predstava ma rozplakala no po precvičených troch dňoch som stavila na to, že ten korzet jej proste nedovolím nasadiť mi a hotovo.
Potom som trošku vyrástla, mama už na mňa nedotiahla a lekárka ma už viac nevidela, nakoľko som sa ortopedickým ambulanciam vyhýbala ako morom nakazeným oblastiam. Vykrivenie sa nejak trošku narovnalo samé, asi ma život bil z tej správnej strany.
Dnes mám celkom často boľavé kríže /nie, nie je to vekom/ a v krku hrčku veľkosti nepodarenej malej sestry ping-pongovej loptičky, ktorej keď sa dotkol masér, vykulil oči a povedal, že by som s tým MALA KAŽDÝ DEŇ TROŠKU POCVIČIŤ. Tak si dnes, po mesiaci hovorím, že niečo by to s tým chcelo spraviť, páč s basketbalkou pod kožou na krku sa nevydám a že ten tukbag, ktorým som si obalila telo by si tiež zaslúžil trochu prevetrať. 48 minút mi trvala príprava na dané cvičenie. Príprava pozostávala zo zopnutia si vlasov do gumičky a z nájdenia správneho cvičebného videa na youtube.
Povedala som si, že začnem s yoga for beginners. Tá teta, ktorá naraz aj cvičila, poriadne a nahlas sa nadychovala a vydychovala a stíhala pri tom ešte aj hovoriť vôbec nebrala ohľad na to, že som jogu necvičila a tak pri niektorých cvikoch, čo robila som len čumela s otvorenými ústami a hovorila som si, že to nedám. Po sedemnástich minútach, narozdiel od tety, ktorá opakovala, že to mám cvičiť minimálne trikrát do týždňa, sme ja a moje prefajčené pľúca boli k.o..
Potom som si sama dala takú klasickú rozcvičku, ktorú určite kazdý pozná zo základnej školy. Krúžime bokmi, zapažíme, rozpážime a tak podobne. To mi šlo najlepšie. Potom som skúsila zumbu. Pri mojej druhej pauze po deviatich minútach aj Don Omar vravel ojojoj.Na záver som si dala už neviem jaký /pravdepodobne skákací/ aerobic, ktorý ma dorazil tak, že mi po niekoľkých minútach prišiel pes dávať prvú pomoc. Ale vypla som to aj preto, že tie vzdychy, povzdychy a hecujúce pokriky začínali znieť akoby som pozerala sado maso porno.
Chcela by som cvičiť. Častejšie ako raz za rok.
Chcela by som schudnúť /celý svoj život/ a po schodoch vybehnúť nie vyštverať sa.
Chcela by som… ale dosť na to, aby to tak naozaj bolo?Ťažko bolo prinútiť sa ku každému jednému pohybu. Výhovoriek je kopa, motivácia…mrňavá. Alebo žiadna?
Kedy to znova zopakujem? Rada by som povedala, že najprv každý týždeň, potom dvakrát do týždňa, potom trikrát…ale,keď vás niekto k niečomu dokope, nie je to príjemné ale dokopať sa k niečomu sám je ešte ťažšie.
Už len z tej fyzickej stránky, predstavte si to, dokopať seba samého je predsa nemožné.
Ale každý je pánom svojho života, tela, duše.
A najlepšie úspechy sú tie, ktoré sme dosiahli sami a len vďaka sebe a pre seba.
Motivuj sa, nečakaj kým to spraví niekto iný.
Ja si pre cvičenie rezervujem jednu hodinu aj zo svojho ďalšieho voľna.
Dúfam, že si spomeniem na ten stav spokojnosti a malej hrdosti po tom dnešnom “cvičení”.
Aj malý krok môže byť začiatkom veľkej cesty, či?
Čo pre seba spravíš ty, kámo?
P.S.: www.motivuj.com
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
velmi sa mi pacil styl pisania, som sa hned rano usmiala a naladila viacere veci co opisujes poznam, tiez je to niekedy u mna boj a len s nostalgiou spominam na stredoskolske casy, kedy som aktivne hravala volejbal a 4x tyzdenne som sa vystavila na maximum. kazdopadne ale na 100 pro suhlasim s @1 , najprv musis najst to co ti vyhovuje najviac, potom si na to vytvorit navyk a budes sa na to pozerat uplne inak drzim palce! (nam obom, ja tiez k plavaniu zacinam pridavat zumbu)
4
ja len že na chrbticu sa veľmi nehodia všelijaké poskakovačné cvičenia sprevádzané otrasmi.
Napíš svoj komentár
Cvičenie je v skutočnosti droga, lenže návyk si vytvoríš až po niekoľkých týždňoch. Potom si pocit vitality tak zamiluješ, že nebudeš vedieť prestať.
Nútiť sa do cvičení, ktoré ťa nebavia, je nonsens. Jóga dostáva zmysel, ak ju cvičíš v kolektíve - a sama doma sa ju nikdy nenaučíš, to ti musí niekto skúsený vysvetliť. Takže ak chceš robiť jógu, prihlás sa na ňu.
Aerobic si tiež neviem predstaviť doma performovať, to je o veľkom fitku, skupine ľudí a vypeckovanej hudbe.
Čo tak začať s niečím menej náročným, ako napríklad s takou 10km prechádzkou lesom?
Plávanie? Beh? Korčule?
(A že je február a zlé počasie, sú výhovorky.)
Pilates vo fitku? Niečo tanečné? Ak máš mobil s androidom, stiahni si Sports Tracker, fajn aplikácia.
A možno ti nevyhovujú individuálne športy, lebo si typ na tímové..
No a tak. Good luck. Idem behať, lebo síce prší, ale môžem je*ať dážď