Po tom, ako som si na začiatku nového roka dala niekoľko výchovných faciek, pár studených spŕch a rozhodla sa urobiť šťastnejšou, som zabuchla dvere za aktuálnym depresívnym životom a utiekla do Čiech, kde som sa podieľala na výrobe púmp do aut Renault a výmenníkov do klimatizácii. Po štyroch zaujímavých mesiacoch v bratskej krajine mi zas na nohy naskočili túlavé topánky a ocitla som sa v anglickom meste Burton Upon Trent.
Exil (z lat. exilium, vyhnanství a exul, vypovězený) znamenal původně trest vypovězení, dnes znamená stav člověka nebo skupiny lidí, kteří museli opustit svou vlast v důsledku vypovězení, vyhnání, deportace, ztráty občanství nebo aby unikli politickému, národnostnímu, rasovému nebo náboženskému pronásledování.
Mňa vyhnal môj život a prenasledovali ma problémy, ktoré ma donútil riešiť náš štát. Problémy, ktoré sa nedali riešiť, lebo krajina v ktorej som sa narodila nedáva príležitosť. Krajina v ktorej je sloboda, no je zbytočná, lebo väčšina má zviazané ruky.
Utiekla som za lepším. A verte mi, že aj keď mám rada zmeny, nebolo ľahké vybrať sa do neznáma, nie na výlet ani na dovolenku ale žiť, len s pár vecami v malej taške, ktorej väčšiu časť tvorili potreby, ktoré sa mi nepodarilo uspokojiť “doma” a dúfanie.
Fyzicky ťažká práca, kde vám kolegovia dajú pocítiť váš pôvod a že nemôžete nič vedieť pre svoj vek.
Ulice, ktoré nepoznáte a žiadne miesta, kde by ste našli svojich starých priateľov.
Rozdiely v jedle, v reči, v správaní, v počasí. Ľudia, ktorí stroskotali, bývalé aj súčasné šľapky, alkoholici, feťáci, rodičia, ktorích nechcú deti, deti, ktoré nechcú rodičia.
Ubytovanie, kde si musíte strážiť každý krajec chleba a bojovať o teplú vodu.
Jednanie nadriadených, ktorí vám dajú najavo, že ste len nahraditeľná pracovná sila a že len od nich záleží, či budete mať kde bývať a čo jesť.
S tým všetkým som sa stretla. Ale vravela som, že sa mám fajn, lepšie ako tam odkiaľ som utiekla. Lebo napriek všetkému, čo som musela vydržať a napriek všetkým slzám, ktoré som vyplakala v práci cez prestávky na šatni, lebo som proste nevládala a sama seba ľutovala, že som dopadla tak ako som dopadla a že som tam, kde som, lebo musím, sa mám lepšie. Nie je príjemné vedieť, že niečo musíte, ale tak ako som prešla po krokoch k lepšiemu sa musieť mení na chcieť.
Stretla som aj niekoľko krásnych ľudí, dušou krásnych, ktorí tiež utiekli, stratili, dúfali v lepšie a veľmi sa snažili. Ľudí s rozličnými životnými príbehmi, ktoré len tak niekto nevymyslí, píšu sa samé. Ľudí, ktorí mi pomohli, naučili, ukázali, rozosmiali a ktorých by som inak nespoznala. A začala som si uvedomovať ako mám rada klasické slovenské rožky, časopisy, televízne programy, eurá. Ale z mať rád človek nanešťastie nevyžije.
A keď som dnes šla na pracovný pohovor a vedela, že mám nasadený výraz vyplašenej líšky, mala som na otázku, či sa tak tvárim bežne, prichystanú odpoveď: ,,Nie, ale prišla som pred desiatimi dňami a ešte stále som šokovaná aké je to tu všetko iné. Lepšie.”
Je však trochu smutné, že sa v inej krajine cítim viac doma ako na Slovensku. Doma je vraj tam, kde máte svoje papuče. A za hranicami si ich mám z čoho kúpiť. A učím sa, spoznávam a stretávam. A aj o tom je život, nie?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
petushiq18
24. 8.augusta 2013 15:50
!
Napíš svoj komentár