Myslím si, že každý je najviac zraniteľný sám sebou. Tým, koľko si toho k sebe pripustí. Niekde medzi srdcom a dušou malá miestnosť a v nej vatová gulička. To je ono, zraniteľné ja. Túto guličku dokážeme jedným pohybom, volajú ho zvracanie, vyvrhnúť na svoju dlaň. Zrazu, keď nie je vnútri, ja neviem, ale zatiaľ som sa presvedčila len o tom, že je to pre ňu nebezpečné. Vieš, vonku prší, sneží, pečie slnko a taká gulička vatová je maličká a mäkkučká a ľahko nasáva. Ľahko sa poškodí a čo najtragickejšie zničiť ju tiež nie je zložité.

Našťastie, pohreby duší, tvojho ja, tvojho druhého ja, tvojho tretieho ja, citov, pocitov, emócií a vatových guličiek na tejto zemi ešte nezaviedli do používania, preto sa nad trvalým poškodeným alebo zahynutím týchto abstraktných… ehm, vecí pozastavíme len na krátku, v prípade niektorých individuií, ktoré ešte stále nepochopili inú teóriu – Špendlík sa špendlíkom vybíja (či jak to bolo) dlhú dobu, ktorá prebolí. Z jedného percenta fyzicky, zo zvyšných 199 psychicky.

Moje súkromné štúdia dokázali, že takéto zvracanie, ktoré vatovú guličku (prezývanú vagu) dostáva na svetlo sveta a ktoré je dosť odlišné od toho, ktoré poznáš po zvýšenej dávke promile v krvi alebo pri črevnej chrípke, vyvolávajú ľudia vo tvojom okolí, poprípade si to ty plus človek v tvojom okolí, tak pol na pol, keď dostaneš úplne kokotský nápad, dať niekomu svoju guličku na dlani. Ako darček, ktorý dostaneš späť, no v žiadnom prípade nie v takom stave, ako ho daruješ. No áno, je to iné, ako darovať a dostať späť ponožky, ktoré sú o dva čísla menšie.

Vatová gulička je kúsok teba a ak ho dávaš, v očiach máš vpísané – rob s ňou čo chceš. Je to ako keď prídeš k niekomu, v jednej ruke máš tašku so všetkými svojimi vecami a povieš, že nemáš kam ísť a nech ťa ten čo počúva hoci aj v noci zadusí vankúšom alebo nechá spať na podlahe, proste ostávaš.

Neviem koľko vyvrhnutí tá vagu, moje zraniteľné ja, vydrží. Denne vidím ľudí, ktorým jedno darovanie vatovej guličky natrhlo vnútro na celý život. Tiež vidím takých, ktorý ju darujú a príjmajú späť tak často, že je tá gulička totálne zanesená svojimi zážitkami a skúsenosťami, tým, čo prežila, keď bola v rukách niekoho iného. Ale napriek tomu, že je jasné, čo je bezpečnejšie a tým pádom rozumnejšie, presne viem, čo je lepšie.

Nechcem obhajovať poškodzovateľov a ničiteľov vagu, veď sme nimi vlastne všetci, ale skúste si zobrať reálnu guličku z vaty, takú s priemerom asi tri centimetre a skúste sa o ňu starať týždeň. Majte ju stále so sebou, myslite na ňu, dávajte na ňu pozor a hlavne ju nezničte. Týždeň. Myslím, že dosť ťažké, že? S tou imaginárnou, teda zraniteľným ja, je to omnoho ťažšie, pretože ju dostanete väčšinou na dlhšie ako na týždeň a ublížiť jej môžete aj slovami.

Možno, teda určite sa bojím, že moju guličku vatovú niekto zašpiní, roztrhá, dá na tyčinku a vyčistí si s ňou uši, že jej, teda mne brutálne ublíži, ale bez odvahy a riskovania nie sú zážitky, skúsenosti, spomienky a zisk. Citový zisk. A tak ju v pohode vytyčkujem, síce s reflexom ochrannej ruky, ale dám ju niekomu, nie tomu, komu budem bezprostredne veriť (lebo to by čakal dlho), ale tomu, kto ma presvedčí, že vie mojim životom zamávať. Lebo práve to všetci potrebujeme a to je fasa.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár