...tak hej, my rodičia...zvláštne je pozorovať krpcov a snažiť sa pritom myslieť len na nich, na ich želania a prosby, vcítiť sa do ich potrieb a nie tých mojich-našich, nevidieť v každej hračke "potenciálne nebezpečenstvo udusenia sa malými časťami", odstaviť na chvíľu rozum, nemyslieť na fúkanie odretých kolien a chladenie napuchnutých hrčí na hlave, nekričať pri každom priblížení sa k ostrej hrane stola...no je to celkom ťažké. Hlavne keď si spomeniem na ideály "večného dieťaťa". I keď ma asi aj môže celkom tešiť, že si vôbec na niečo také spomeniem Hm, celkom s napätím čakám kedy asi prerastie snaha o vytvorenie akéhosi pocitu "bezpečia" pre tých mojich krpcov, do akejsi neviditeľnej snahy o manipulovanie ich životmi...ono sa to vlastne už asi aj prejavuje - tam nechoď lebo sa ti môže stať to, nerob hento nerob tamto, toto sa nepatrí...nekrič, nešpáraj sa v nose lebo...a kopec ďalších direktív s miliónom určite opodstatnených dôvodov, prečo nespraviť, nepoužiť, ne... musí to byť celkom ťažké, byť dieťaťom, pretože keď ja vidím nechápavý pohľad v "ich" očiach, tak našťastie, ešte dokážem spomaliť - aspoň dúfam, že áno, a zamyslieť sa nad tým, či mi tí moji krpci vlastne rozumejú, čo od nich chcem...a nakoniec, či ja sám seba vlastne rozumiem, čo chcem od seba a od nich...je celkom zábavné sa potom pozrieť na seba samého, že...čo blbneš, nechaj ich, čo sa vlastne môže stať? odreté koleno? no a čo, koľko krát sme ich mali aj my?ja? miliónkrát...a čo?nič...len moja prehnaná snaha o kontrolu s nulovým výsledkom
...čo som tým vlastne chcel...no asi len to, že som zvedavý na seba samého, keď tí moji krpci budú teenage...a potom rovnocenní dospelí, i keď v mojich očiach stále "moji krpci"...som zvedavý, aké to bude, keď pre nich prestanem byť najmúdrejší niekto, s kým chcú tráviť všetok čas, čo majú...keď za mnou prestanú chodiť s boľačkami, starosťami, obavami... a radosťami, pretože budú mať lepších kamarátov, čo ich budú chápať lepšie ako "fotrovci" doma...som zvedavý, aký pocit to bude...no veď asi mizerný...i keď dúfam, že si dokážem zachovať tvár...a tak trochu tajne dúfam, že nebudem len nejaký foter, čo sa snaží strašne radiť, obmedzovať a kontrolovať, čo nebude myslieť len na seba a svoje sklamania čo mu uštedrili jeho krpci v podobe zamlčaných tajomstiev, pretože...každý si musí rozbiť koleno aby sa naučil, aký je to pocit a čo od toho očakávať a...a tak nejak tajne dúfam že zbadám, kedy začínam "zfotrovatievať" a snáď ak to nedokážem ja sám, bude tu niekto, kto mi povie - čo blbneš, nechaj ich, buď radšej ich kamošom...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár