Elberethqa: Áno, viem čo mi chceš povedať. Hľadám teba v iných osobách...

Drahý Marek!

Áno píšem ti zas. Opäť je to jeden z tých listov, ktoré si nikdy neprečítaš. Tak načo ti ho vlastne píšem??? Nechápem sama. Ty si niekde sedíš s novými priateľmi, anjelmi, v prekrásnom raji. A čo ja? Ja som tu dolu, na Zemi, a snažím sa prežívať posledné dni.

Keby si len vedel ako mi v týchto dňoch chýbaš. Myslím, že vieš presne čím prechádzam. Vlastne, ako si to vždy vedel.

Pamätáš si na ten víkend, ktorý som mala toľko učenia? Každý deň nasledujúceho týždňa mali byť dve-tri písomky. Zavolal si ma k sebe na víkend. Mali sme sa učiť. Ale ten víkend bol tragický a presne v ten víkend som o teba prišla. Ale toto nemá byť o tom. Zas by som sa len trápila a prepadla spomienkam.

Že o čo mi teda ide? Ide mi o to, že mám toho zas veľa. Nevládzem a nestíham. Sama sa nedokážem učiť a nie je tu nik, kto by ma počúval. Je to vážne ťažké a zložité. Mám chuť sa premeniť na Lynx a utiecť do lesa. Do lesa, na naše miesto, kde by ma nikto nenašiel a tam by ma nikto ani nehľadal.

Áno viem, mám Danku, Ronku a spol. no momentálne neviem prečo, ale nevidím to tak. Zas ma začína chytať pocit samoty. Nemôžem žiadať po niekom, aby sa vzdal svojej práce a venoval sa mne. Po tebe som to nikdy nežiadala. Ty sám si vedel kedy a ako mi pomôcť.

Keď som sa potrebovala odreagovať, vedel si to a prišiel si. Keď som potrebovala objať, nikdy si to počuť nemusel a len si to spravil. Keď som potrebovala rozveseliť, tak si prišiel a zobral ma na zmrzku, kúpil mi len tak ružičku, či si len prišiel a len sa usmial. Tvoj úsmev bol tak krásny. Keď som potrebovala pomoc, bol si tu a podal mi pomocnú ruku. Vedel si, že ja nikdy o pomoc nežiadam, no napriek tomu si vedel, že ju potrebujem. A to mnohí nevedia pochopiť.

Nikdy neprídem a nepoviem: „Počuj, mám toho tak veľa, že potrebujem oddych. A keby si mohla ta dojdi a budeme sa učiť spolu.“ Hlavne keď viem, že sa blíži koniec školského roka a aj ostatní sa musia učiť, opravovať známky, či udržať si priemer. A čo zvyšok? Jasné nemám len priateľov školákov. Ale tí, pracujúci, majú zas prácu a je mi ich blbé obťažovať svojimi problémami. Však ma poznáš, nie?

Potrebujem sa rozprávať. Ja sa prosto musím rozprávať. No neviem povedať nahlas ani slovko. Ani jedno jediné o tom, čo ma trápi, čo potrebujem. Však vieš. Nikdy som nežiadala o pomoc. Som na to príliš hrdá. Ale prečo som to vedela pri tebe? Prečo som pri tebe dokázala povedať čokoľvek bez obáv? Možno je to tým, že som prišla o teba a nedokážem nikomu povedať všetko, lebo neviem či oň neprídem a nebudem sa zas trápiť.

Marek, ja stále žijem v spomienkach. V spomienkach na teba a na tvoje činy. Čo všetko si vlastne pre mňa robil a ja som ťa vlastne o nič neprosila. Spomienky na to, ako sme len tak ležali na gauči pozerali film a ty si ma obíjmal.

Áno viem čo mi chceš povedať. Hľadám teba v iných osobách. A je to zlé? Joooj. Ja viem, že je. Každý jeden sme iný, neoceniteľný a výnimočný. No aj napriek tomu všetkému to robím. Nemôžem si pomôcť.

Vieš nad čím som rozmýšľala? Ak by sa naskytla možnosť vymeniť nás dvoch, že ty by si prišiel sem a ja tam, tak by som to spravila. Prečo? Pretože mám pocit, že ty budeš viac nápomocný a dôležitejší ako ja. Chápeš to? Ja viem, že áno. Verím v to. Ja viem, čo mi chceš povedať. Čo na toto povedia moji priatelia? No myslím, že pochopia, čo tým chcem povedať. Ale len za predpokladu, že dokážu čítať medzi riadkami.

O chvíľu sa s tebou rozlúčim a nechám ťa ísť. Ten deň sa blíži a ja sa bojím toho dátumu. Čo ja budem bez teba robiť? Stále sa s tebou chodím rozprávať na cintorín. Stále mi pomáhaš. No ako som už v minulom liste písala. Po piatich rokoch je už čas.

No nič to. Ja na teraz končím. No ver, že tento list ešte nie je posledný. Ešte sa ti ozvem. Škoda, že nemôžem povedať: ĎAKUJEM, ŽE SI!!! Ale vlastne. Pre mňa stále si, kým ťa nepustím a neuvedomím si, že už si len môj anjel strážny a nie ten Marek, ktorý mi bol záchranou.

Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Áno, viem čo mi chceš povedať. Hľadám teba v iných osobách...

Komenty k blogu

Horúce!