Dnes je zvláštny deň. Chcela som sa niečo robiť. Najprv som si otvorila Photofilter, že si spravím zopár awíkov no po chvíli som ho zas zatvorila. Pustila som si mp3ku a začala som sa učiť ekonomiku. Nejakú veľmi divnú tému – poisťovníctvo. Ako je to dosť náročné ale snáď sa cez to prekušem. Práve mi hraje pesnička Ostrov márnych nádejí. Nič vám to nehovorí? Mne áno, lebo Paľa Haberu ako speváka znesiem. No ale tu nejde o neho ale ten text. Vypočuli ste si ho niekedy pozorne? Ani neviem prečo mi to tak zišlo na um.
Čo je to vlastne nádej? A viem ja? „Nádej premenená na činnosť sa skončí buď triumfom, alebo katastrofou.“ Tak hovorí jeden citát. Ja, ako tá, čo „má šťastia prebytok“, musím povedať, že moja nádej skončila katastrofou. Prečo? No to je zložité a zdĺhavé. Po skrátenej verzii by mi mnoho ľudí povedalo, že sa mám odosobniť, nebrať si to tak. Ale to nejde pretože nikto nechápe podstatu prečo to vlastne robím. Celý príbeh, všetko od začiatku som sa po dlhom čase rozhodla povedať nahlas. Povedala som ho jednému dievčatku. Danka. Osoba, o ktorej platí asi toto:
Keď som na dne a moja duša je unavená
Keď prídu problémy a moje srdce je zavalené ťažkosťami
Sadnem si a čakám v tichu
Kým prídeš a budeš chvíľu sedieť pri mne
Dvíhaš ma a ja môžem stáť na najvyšších kopcoch
Dvíhaš ma a ja môžem kráčať po rozbúrenom mori
Som silná, keď som na tvojích ramenách
Dvíhaš ma k vyšším métam ako som
Žiaden život – žiaden život nie je bez hľadu
Všetky nesústredené srdcia bijú nedokonale
Ale, keď prídeš ty, som naplnená úžasom
Niekedy si myslím, že som zazrel večnosť
Ale nielen o tom som chcela písať. Chcela som písať o nádeji, snoch, túžbach. Za posledné dni sa to u mňa v mnohom zmenilo. Ukázalo sa kto aký je. Kto ako ma dokáže pochopiť. Aj keď je to zložité, lebo nie každý pozná všetko.
Mala som sen. Sen nie pre mňa, ale pre Elku. Ani sa to vlastne nedá nazvať snom, či skôr možnosťou postúpiť. Dostať sa niekam. Vedela som dopredu aký bude výsledok no všetci vraveli, že mám veriť, nádej umiera posledná. Posledná? No to si nemyslím. Nádej buď je alebo nie. Ak je tak nikdy neumrie. Ak nie je tak nemá prečo umrieť.
Nemrzí ma to z hľadiska môjho. Ako mňa, osoby, človeka. Vadí mi to z jej pohľadu. Teraz hrať RPGčky, že sa jej to nepodarilo bude dosť ťažké. No viem, že mám oporu, jak vo Vilkovi, Danke, Ronke, či Majkovi. Jej, a vlastne aj mojej, rodiny.
Možno tento blog nedáva zmysel. Možno si myslíte, že je oničom. No pre mňa je o niečom. Ale samú seba pochopím asi len ja...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
vanessiatko
16. 3.marca 2008 12:45
V prvom rade to idem predýchať, nečakala som taký blog... Nádych...Výdych... Zuzka, si osoba, ktorá pre mna znamená veľmi, veľmi veľa... Si človek, o ktorom viem že je i keď ho nevidím... Tak ako som to napísala, si hviezda, ktorá žiari i keď ju nevidím... Tá na ktorú sa človek obráti s čím koľvek... Nech je to banalita, či svetová kríza, ty nájdeš, alebo sa aspoň pokúsiš nájisť riešenie... A to nedokáže každý... A už vôbec nie každý sa o to pokúsi, a dá mi nádej... Ďakujem... Zuzka, si pre mňa v tom období tým najjasnejším a najžiarivejším... Tým, o čo nikdy nechcem prísť... A o tej Elke... O tom mieste... Neviem či veríš, ale ja ťa chápem... Dokážem sa vcítiť... Ako do teba.. tak i do Elky... A nech si kto chce hovorí čo chce, že je to prehnané... Nie je... Si to ty, taká aká rpe mna znamená strašne veľa... Ďakujem...
Napíš svoj komentár