Elberethqa: O mojich rozlúčkach a priateľoch....

Neviem čím to je ale dostala som chuť napísať blog. Možno to bude zas pesimistické. Možno si počas písania uvedomím, že to so mnou nie je také zlé. Neviem. Ja len rozmýšľam a prsty píšu za mňa. Je to najlepšie uvoľnenie mojej mysle. A tak bez nejakých zábran dostanem von svoje myšlienky. Vopred upozorňujem, že toto bude dlhý blog a nech ho číta len ten, kto sa nezvdáva. Kto má rád svojích priateľov a nechce, aby trpeli, či im bolo ubližované.

A o čom chcem písať? Neviem. Asi o rozlúčkach. Musím sa konečne zmieriť s tým, že ma mnoho ľudí opustilo. Mnohí mi povedali zbohom, no ja som bola tak zaslepená a tak zúfala, že povedať to jediné slovíčko bolo pre mňa nepredstaviteľné.

Zbohom. Čo to slovko vôbec značí? Vie mi to niekto povedať? Pochybujem. Mnoho ľudí nepozná význam tohto jedinečného slovka. Čo znamená pre mňa? Smútok, sklamanie, rozchod. Že sa niečo skončí a už sa nevráti.

Jedna z mojich priateliek napísala knižku. Názov je myslím, že pre túto chvíľu nepodstané. Podstatné je niečo iné. Kniha sa končí zvláštne. Koniec som vôbec nečakala no pointa ma prekvapila. Strýko hlavnej hrdinky hovorí svojej netery: „Tak vidíš, Neassa. Za smútkom sa radosť skrýva. A tam, kde sa niečo končí, iné začína.“ A myslím, že je načase, aby som ja našla svoj začiatok.

A prečo som to vlastne začala písať? Neviem. Prosto som to potrebovala povedať nahlas (alebo aspoň napísať a dostať to zo seba), no nikdy som nenašla odvahu rozlúčiť sa s niekym. Ako je to možné? Jednoducho. Ja keď si už nájdem nejakého kamaráta alebo kamarátku a stane sa po nejakom čase môj priateľ či priateľka je ťažké povedať zbohom takémuto človeku. Poďme poporadí.

Marek. Môj najbližší priateľ, druh, svetlo v tme a vzduch vo vákuu. Bol to jediný človek, ktorému som verila tak ako samej sebe. Ak bol celý svet proti mne, on bol so mnou. Ak som sa potrebovala vyrozprávať, on tu bol. Ak som potrebovala ísť do lesa alebo len na prechádzku, on tu bol. Ak som chcela byť sama. Nikdy ma samú nenechal. Boli sme vonku aj celé hodiny a len sme mlčali. Vedel, že keby som chcela začnem rozprávať. Zabili ho pred štyroma rokmi a je stále tu so mnou a ja nechcem dopustiť, aby odišiel. Nedokážem sa ho vzdať. Nedokážem ho pustiť. Ak s ním potrebujem hodiť reč, skočím na cintorín a rozprávam sa s ním tam. Možno si myslíte, že je to morbídne alebo čo ja viem čo. No mne to tak nepríde. A viem, že ma počúva. Keď som tam a je bezvetrie, potrebujem pozdvyhnúť zafúka vietor priamo na mňa. Náhoda? To si nemyslím. On je tu stále so mnou.

Benedikt. Môj Benny. Je to Nemec. Niektorí moji priatelia o ňom už počuli. Spoznala som ho pred rokom v Anglicku. Bývali sme spolu v jednej hostiteľskej rodine. Chodili sme spolu do školy. Večer na pláž k moru. Poobede sa opaľovať. Zabávali sme sa. Hrali sa so psom. Užívali si tie krásne dva týždne. Toľko trval môj jazykový pobyt. No prišiel čas a ja som sa s ním mala rozlúčiť lebo nadišiel čas kedy som šla domov. Nebola som schopná mu dať ani pusu na rozlúčku, lebo by som odchod zle prežívala. Síce je pravda, že som si aj poplakala keď som šla domov. Však cesta trvala okolo 40 hodín takže som mala času habadej a ako natruc sa mi zjavovali spomienky na to, ako mi s ním bolo dobre.

(neviem či mu bude alebo nebude vadiť ak ho budem menovať ) Môj priateľ. Teda musím povedať, že e riateľ. Rozišli sme sa len nedávno. Konkrétne pred pár dňami. Niežeby som to ľutovala, to nie. Za svojimi rozhodnutiami si pevne stojím. A toto je asi jediný človek, ktorému nemusím dať zbohom. Ale s ním sa skončila časť môjho života. A s ním (asi...tým si nie som istá) odišla aj jedna moja kamoška. Démonka. Neviem či je to tak alebo nie. Neviem či sa to niekedy dozviem.

A Raven.Čo o ňom? Ani sama neviem. Je to zvláštne, keď chcem napísať toľko toho a nenachádzam tie správne slová. Je to zlé? Dobré? Neviem. Ale vadí mi to lebo ten človek pre mňa veľa znamená. Poznám ho len krátko, ale podarilo sa mu to čo ešte nikomu. Teda okrem Mareka. O čom hovorím? O ničom zvláštnom, len o tom, že Raven nikdy nebol môj kamarát. On bol môj priateľ. Vedela som, že mu môžem veriť. Že sa s ním môžem o rôznych veciach rozprávať. Večer sme sa chodievali prechádzať. A čas s ním mi vždy ubehol tak rýchlo. Ani som nechcela odísť. No niečo sa pokašlalo a zrejme je narade. Ako to myslím? No tak, že je ďalší na rade čo ma opustí. To som nikdy nechcela dopustiť. Preto som spravila asi tú najťažšiu vec v živote. Skončím to s ním ja. Možno po ďalšom odstavci pochopíte aj prečo.

Dnes poobede som si na chvíľku zdriemla a prisnil sa mi sen. Sen tak skutočný. Tak pravdepodobný a pritom tak nereálny. Mne sa už pár dní snívajú sny typu, že mi zabijú rodinu (snívalo sa mi to už predtým, no nikdy som tomu neprikladala váhu). Všetkých na kom mi záleží. Sestru, mamku, tatka. Idú po ľuďoch čo sú mi najbližšie. Neviem prečo obišli babky a dedka (za čo im ďakujem), ale ide o to, že som to šla povedať jemu. Otvoril dvere a ja som si zavolala jeho sestru. Povedala som jej, že jej bratovi idem oznámiť, že mi zabili rodinu. Pýtate sa prečo? Jednoducho preto, lebo moja sestra je Ravenova spolužiačka a nechcela som, aby doň rýpala, keď sa vráti v nie dobrej nálade. Keď mi ho zavolala vonku stála som na schodoch. Z očí sa mi kotúľali slzy. Povedala som mu čo sa stalo. Bol zarazený, smutný, nevedel čo povedať. Chytila som jeho tvár do rúk, dala mu jeden bozk, povedala, že sa s ním musím rozlúčiť a odišla som. No slovo zbohom som nepovedala. Nepovedala som ani len dovidenia, lebo som to nedokázala. Keď som počula ako zabuchol dvere sadla som na schody a rozplakala som sa (čo v reály robím dosť málokedy nakoľko nechcem ukázať svoju slabosť). Plakala som tam dosť dlhý čas a nevedela som prestať. Neviem ako to skončilo. Zobudila som sa.

To čo som odohrala v RPG (áno áno ja viem čo si o tom myslíte, ale je to nepodstatné pre túto chvíľu) mi pomohol premeniť v skutočnosť. Povedala som mu to. Aj presne čo. Pýtal sa ma ako to bude pokračovať. Ja som povedala, že neviem. Viem ako som pokračovala v RPG, no neviem ako to bude pokračovať v RL nakoľko je to o niečom inom.

Ten kto čítal niektoré z predchádzajúcich blogov možno zistil, že sa bojím samoty. Toho, že ma stále niekto opustí a ja len rozmýšľam, kto je ďalší na rade. Preto nadväzujem nové známosti, len keď som si istá, že to môže niekam viesť, že ten dotyčný ma nesklame a čo je pre mňa hlavné, že ma neopustí. Preto sa radšej vzdám akoby som mala trpieť. Aj keď trpím, tak to viem len ja a nejak sa s tým už vysporiadam.

Je načase, aby som sa zmenila aj ja. Hlavne myslením. Začnem na sebe tvrdšie pracovať ako kedykoľvek predtým. Začnem makať. Všetkým čo ma podceňovali dokážem, že ja som niekto a že mám na to, aby som sa niekym aj stala. Niekym na koho budú môcť byť pyšný. Že prečo? No preto, aby som zabudla na trápenie. Na to čo ma sužuje. Aby som nemyslela na to, že som sama. Aj keď je tu pár ľudí, ktorí mi pomáhajú. Sú tu pre mňa a majú ma radi. Myslím, že s kľudom môžem spomenúť:

Ronka – moja milovaná veľká sestra. Nikdy sa nevzdáva. Môžem sa na ňu kedykoľvek obrátiť. Pomáha mi. Radí. Často mi otvára oči. Priateľov si bráni a nechce aby im bolo ublížené. Stará sa o osoby, ktoré sú jej blízke. Je za každú hovadinu a na mojích mimoriadne strelených nápadoch sa vie dosť pobaviť.

Lestat – môj milááááášik. On vie prečo ho mám tak rada. Ale poviem to aj vám. Najmä kvôli tomu, že ma vypočuje. Dokáže mi pozdvyhnúť náladu. Zasmejeme sa. Zažartujeme. Len škoda, že je zo Spišskej Novej Vsi. Kebyže bol v Košiciach. Možno by to bolo ešte lepšie. Nie možno, ale určite. Mimochodom je odomňa mladší. Možno preto si s ním tak rozumiem.

Naomi – moja drahá Lupusáčka. Je mierne infantilná, ale v tom dobrom slova zmysle. Má mierné mamičkovské povahové vlastnosti a stará sa o nás. Som jej vďačná za to všetko čo pre mňa spravila a možno ani ona sama nevie o čom hovorím. Ale to nevadí. Aj tak ďakujem.

Elendar – môj drahý Lukáško. Ako človek je veľmi milý, zlatý, pozorný, či dokonca zábavný. No ako priateľ je tisíckrát lepší. Je to osoba, s ktorou sa nikdy nenudím. On bol prvý chalan, ktorý ma pozval na drink. Konkrétne to bolo Campari. Luky je priateľ, za ktorého by som bola ochotná dať ruku do ohňa.

Thomas – môj drahý exmanžílek. On vie o čom hovorím. Je tu taktiež pre mňa. Vypočuje ma. Často ma nechá len tak rozprávať a on len počúva. Povie mi čo si myslí. Je to môj anjel. Moje krídla. No je zo Trenčína. Čo je veľmi zlé pre mňa. Škoda no.

Melisse – Je to moje slniečko. Spoznali sme sa pred rokom (2006) na jazykovom pobyte na anglickej riviére v oblasti Torbay – mesto Torquay. Tu sa potvrdilo, že aj za dva týždne sa dá nadviazať veľmi dobré priateľstvo, aj keď býva na druhom konci republiky. Je milá, zdvorilá, slušná, priateľská. Venuje sa tarotu a vešteniu z tarotových kariet. Je strašne zlatá. Veľmi dobre si s ňou rozumiem. Viem, že čokoľvek jej povie, nechá si to pre seba.

Trillka – moje zlatíčko. Dokáže ma pozdvihnúť. Rozosmiať. Posilniť do boja. Nekecáme tak často ako by sa chcelo, no keď raz začneme, tak to stojí za to. Pamätám si na jedno leto, kedy sme každý deň chodievali do Tranga na pizzu. Samozrejme, že na pizzu. Keď tam bol ten čašník, tak to bola len náhoda

Napísala by som tu ešte jednu osobu. Osobu mne tak blízku. No patrí do kruhu ľudí, ktorí ma opustili a ak ma neopustil, tak to čoskoro spraví. Narobila som mu len problémy a to si nezaslúži.

Ak ste sa cez toto celé prelúskali, tak ste zistili, že za skutočných priateľov pokladám piatich ľudí. A o toho šiesteho prichádzam. Prežila som smrť priateľa. Priateľstvo na vzdialenosť 2000 km. Rozchod. Sklamania. Keď mi mama povedala ako sa za mňa hanbí, že nikdy nebola zo mňa tak sklamaná. Ako sa mi celá rodina nevedela pozrieť do očí. To, že moja babka (našťastie jedna z dvoch) ma berie za čiernu ovcu rodiny. To, že mi vykrikovali, že ja môžem za to, že predali chatu (čo bolo vlastne jedno z mojich útočísk). To, že ma za všetko kritizovali. To, že som porovnávaná so svojou sesternicou a stále počúvam aká je úžasná. Ale už nechcem. Je načase skoncovať a zaprieť sa. Ak môžu iný začať chodiť cez mŕtvoli prečo nie aj ja?

Nikdy nezabudnem na moju slávnu šestku (aj Raven je môj priateľ). Moje lásky.

No a dosť už bolo môjho vykecávania. Stačilo. Čarovné rozlúčkové slovko nepoviem, lebo na to nemám odvahu. Preto poviem len

ĎAKUJEM VÁM VEĽMI, ŽE STE BOLI, ALEBO STE, SÚČASŤOU MÔJHO ŽIVOTA TO VÁM NIKDY NEZABUDNEM.

Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

O mojich rozlúčkach a priateľoch....

6 komentov k blogu

Horúce!