Prosto bojím sa o neho. Raz možno prestanem. Raz... kto vie kedy to bude...

Dnešný deň bol zaujímavý. Bola som v meste spolu s kamarátkou Naomi. Fajn sme sa zbabavili. Jak to? Ani neviem. Bola som s ňou u lekára, v obchode menom Madal bal, teda plánovali sme tam cestu, no bolo zavreté, tak sme si to nasmerovali do Tesca. Prišli sme tam a kúpili darčeky naším slečnám. V Tescu sme taktiež kúpili nestea – zelený čaj, sirup jahodkový a Pepsi pre Naomču.

Naomi nasadla do taxíka, ktorý stál pri Tescu a ja som šla k otcovi do kancelárie. Mala som tam prísť, lebo sme mali ísť ku krajčírke spolu s babkou. Dala mi ušiť tričko, mimochodom je veľmi pekné no ale postúpme ďalej.

Tak ako som sa dohodla s naomčou, došla som opäť knej a zapoterali sme sa v telke do jednej z telenoviel. Nebojte sa nič, hne´d sme to preli. Ďalším programom bol komisár Rex na Prime. Och, ten Alexander Brantner je taký úžasný. Chceli sme vidieť ako v tej prvej časti skočil do rieky, no my sme to zmeškali!!! Chápete??? Isto nie... to len my dve môžeme byť drbnuté. Však... blondsky. No ale ok oki späť k nášmu dňu. Ja som sa počas Rexa odobrala hore na povalu (tam má Naomča počítač), pokecala som s pár známymi a medzi nimi bol aj môj miláčik.

Teda začala som si najprv písať s jeho kamarátom, no potom prišiel on. Myslel si, že som nahnevaná, či podráždená, no nie je to tak. Skôr som bola zmätená. V noci mi totiž kamoška zavolala, že jej jeho kamarát napísa., že mali búračku. Totálne som ostala bez slova. To čo sa mi točilo v hlave sa nedá ani len vysvetliť. Dvakrát na mňa musela zvolať, aby ma prebrala a ja som bez slova zložila. Bála som sa. Ale už nič z toho.

Pokecala som si dnes ešte s Majkom, či Danielitou. Majko sa so mnou po čase rozlúčil, lebo šiel za svojou frajerkou, tak som ho nechcela zdržiavať. Ale bo la som rada, že bol na nete a prehodili sme pár písmenok. Potom som sa odobrala za Naomčou dolu a trošku sme pokecali.

Teraz je 21:08 (to je čas, kedy som písala tento blog) a ja som bola na nete. Rozprávala som sa s Danielitou a dospeli sme k záveru, že žiarlim na svojích milovaných. Jedná sa hlavne o Robka a miláčika. No chápete? Aj keď som jej povedala, že nežiarlim, že len prosto je to stále o tom istom čo vidím, alebo skôr čítam, tak mi na to povedala, že žiarlim, lebo je Robko môj manžel (nebojte sa, je to také naše fiktívne manželstvo – ale s obrúčkami ! ) a to sa nedá inak.

Ale keď to tak zhrniem. Potom čo mal búračku môj miláčik sa o neho bojím. Bojím sa o neho už odvtedy, čo som sa dozvedela, že je v nemocnici (teda keď mi napísal, že je tam.. bol tam asi mesiac). Viete, ani to neviem vysvetliť, že prečo (ako vlastne mnoho vecí, no nechávam to tak). Prosto bojím sa o neho. Raz možno prestanem. Raz... kto vie kedy to bude...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu