Po návrate z nemocnice som nešla do školy...nemala som na to náladu...myslím, že niet sa čo diviť...nemala som na nich chuť...no večer keď som šla na konverzáciu s angličanom tak som stretla jednu z bývalých spolužiačok...pýtala sa ma ako to dopadlo...keď som jej to povedala začala ma ľutovať...
Až teraz som si to uvedomila...ak niekoho chcete ľutovať...nerobte to...len ublížite...to som si neuvedomovala ani ja...neuvedomila som si ako veľa bolesti spôsobim, ak poviem: "to mi je ľúto"...áno treba podržať priateľov...ale záleží ako...
Viem pochopiť človeka, čo šiel na nejaký výlet...zaľúbil sa...no toho/tú dotyčného/dotyčnú už nikdy neuvidí...zažila som to...
Viem pochopiť človeka, čo prišiel o svoju lásku tak že ju zavraždili, alebo "len" zomrela či sa odsťahovala a už sa nevráti...
Toto viem pochopiť...zažila som to...v ostatnom sa môžem pokúsiť, ale nič nesľubujem...môžem sa vcítiť ako sa asi cíti...
Treba si dávať pozor na to čo komu vravíme...slová sú silné...už to viem...ľútosť nikdy nepovzbudí človeka, ale skôr ho to len udube hlbšie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
endre-silentname
22. 9.sept. 2007 11:53
Nie vždy je to pravda ak ale niekto urobí aj niekto iné ako povie, že mu je to ľúto. Ak je priateľom tak sa mu bude či už svojou prítomnosťou alebo niečim iným ho potešiť.
Napíš svoj komentár