Zatváram pomaly oči, znova a znova...Zhlboka dýcham, rátam ovečky,obláčiky nič nepomáha. Myslela som že už som vyrástla z tejto naivity. Ale čo už, niekto v mojom detstve ma oklamal, a povedal mi že to pomáha. No nepomáha, tak isto ako aj mlieko s medom. Ako som sa tak postupne začala zväčšovať do výšky do šírky no prosto všade, zistila som že ani po prežúrovanej noci plnej tekutej radosti a zvýšenej fyzickej aktivity plnej nekoordinovaných pohybov do rôzne sa meniacich rytmov a smerov, niekedy až dimenzií, nemôžem upadnúť do pár hodinovej kómy po ktorej mám taký ten blažený pocit. Pocit, keď v sebe cítim energiu, mám dobrú náladu a keď vstávam z postele mám taký ten priblblý úsmev, a teším sa na všetky veci ktoré mám na svojom "to do liste". Keď je na ňom "nothing" priblblosť môjho úsmevu priamoúmerne stúpa.

Znova sa zhlboka nadýchnem a zatvorím oči. V hlave sa mi odohráva krátky súhrn udalostí z dňa, ktorý som mala za sbeou. Premieta sa mi pred zatvorenými očami znova a znova, a ja začínam premýšlať nad svojimi reakciami, odpoveďami otázkami či už tými ktoré boli povedané, alebo naopak neboli. A to som lutovala. Ten pocit, keď vidíte toho človeka chcete vysloviť tú otázku ktorá vám nedá spať,jesť, piť...ale aj tak ju nepoložíte. Tolko mojich otázok bolo nezodpovedaných a nepoložených. Tolko mojich viet bolo nevypočutých. Tolko mojich pozdravov a úsmevov bolo odignorovaných...

Metódu doktora neviem akého z neviem akej knihy vzdávam. Skopnem zo seba paplón a kráčam k oknu. Odhrniem záclonu, pozerám von. Po chvíli ma to však prestane baviť, nič sa tam totiž nedeje. Sú tri ráno, asi všetci spia. Preto nerobia bordel na uliciach pre moje potešenie. Ale to ticho. Blikajúce pouličné lampy. Byty v ktorých sa svieti by som mohla zrátať na prstoch jednej ruky. Všetci spia. Pomaly prechádzam k svôjmu stolu, zažínam lampu, prehrabávam sa v kope starých časopisov, všetky už mám prečítané. Dostávam hriešne myšlienky že začnem čítať knihu, aspoň by som mala dobrý pocit, lebo kebyže ju aj dočítam bola by to moja tretia v živote. Prstami prechádzam po tituloch v sestrinej knižnici. Nenachádzam nič iné než psychologickú, kriminalistickú a harry potterovskú beletriu. Vzdávam sa. Dnes večer mi nie je súdené čítať. Po špičkách prejdem k posteli, zhasnem a prehodím cez seba paplón.

Prejde ďalšia hodina a mňa už toto nútené premýšlanie nebavý. Plánujem ďalší výlet, snáď už bude úspešný. V kuchyni siaham po čarovných pilulkách ktoré slubujú že pomôžu.

Nepomohli.

6:45 MGMT KIDS. Otváram oči, respektívne sa ich snažím rozlepiť ako novo narodené mača. Moje milované TuTuTuTuTúRuRuTuTú Tú vo mne začína zhromažďovať energiu z pred týždňa a ja som schopná vypnúť budík. Pretieram si oči, pomaly si sadám na postel. Pozerám na svoj "to do list", z nekonečna nikdy nekončiacich povinností vyberám len jednu, ranná káva a cigareta, ostatné škrtám. Ukladám sa naspäť do postele, lahám si na lavý bok, zatváram oči. Veď na tú jedninú povinnosť mám čas.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
silversun  9. 9. 2011 22:31
Ľ.ľ.
2 
fotka
fuckingpositive  9. 9. 2011 22:34
Moje milované TuTuTuTuTúRuRuTuTú Tú
Napíš svoj komentár