Balkón

A tak som tam znova stála. Na balkóne v jednej ruke cígo, v druhej šálka s kávou. Znova som premýšlala tak ako vždy keď tam stojím a do seba ťahám nikotín, ktorý ma povedzme že povznáša. Uvedomila som si že, to že robím zo svojho života v istých etapách tragédiu, neznamená že to tak naozaj je. Pozrela som sa pred seba, vonku svietilo slnko, stromy už boli kompletne holé a opadané. Bolo teplo mala som na sebe len mikinu a nebola mi vôbec zima. Bol krásny jesenný deň, ktorý mi ničil len skorý budíček a celodenná predstava vzdelávania sa a čiastočnej samoty, ešte že tu boli tie A4, ktoré som musela vsúkať do svojej hlavy. Vonku chodili ludia, hrali sa so psami, utekali na autobusovú zastávku, vystupovali ovešaní taškami, rozprávali sa, usmievali sa. A ja som tam stála a uvedomila si že tam stojím sama, a že takýchto chvíl bude ešte strašne vela. Sledovala som tieto spoločenstvá, a bolo mi jasné že do nich nepatrím. Neviem či ma to tešilo, alebo skôr desilo. Neviem či mi to ešte neumocnilo môj pocit samoty, alebo poskytlo šancu na úsmev, prípadne šťastie. Tieto volnejšie dni mi poskytli množstvo času na premýšlanie nad tým čo pravidelne opúšťam a kam sa pravidelne vraciam. Pol roka svojho života som strávila inde a s inými. Tieto etapy boli vždy oddelené sladkými ale aj bolestivými návratmi na siedme, a na balkón. Iní boli buď neutrálni, protikladní alebo čiastočne rovnakí. Vnikali do môjho života, akoby už nestačilo to že som sa na nových územiach po celom svete musela najprv sama nájsť. Ako vždy na toto nájdenie seba sa nebol nikdy čas a nikdy ani nebude. Síce som sa naučila koexistovať s množstvom ludí, o ktorých som nemala ani najmenšiu potuchu, tak isto ako aj oni o mne. Je pravda že túto šancu ani moc neposkytujem, ale to už je môj problém. Ako som tam tak stála a dopíjala kávu uvedomila som si, čo som si vybrala. Úžasný pocit úniku zo stereotypu nahradilo uvedomenie že sa tým iba dostávam do ďalšieho. Pravda, tento až tak neovplyvňujem a každí deň je tam, vo svete úplne iný. A ja nikdy neviem kedy a čo sa stane, kedy a kam pôjdem a ani to ako sa tam mám dostať. Ale potom keď sa to podarí je to nádherný pocit. Pocit dokázania niečoho, zatial čo tu nedokazujem absolutne nič. Niektorým luďom asi tak iba moju aroganciu, a viditelné hranice. Škoda že robím takýto dojem, ale dokazovať opak ma už prestalo baviť. Došlo mi že sa akurát viac a viac uzatváram do seba, a kladiem hranice aj tam kam by som nemala. Uvedomujem si že je to moja chyba, ale to čo sa vo mne vždy odohráva keď sa vraciam, som nikdy vysvetliť nevedela a asi ani nebudem. Vybrala som si to, že budem neustále iba opúšťať a prichádzať, ale oba svety budú pokračovať bezo mňa a ja nebudem mať šancu to nijako ovplyvniť. Nebudem vedieť o vela veciach, ktoré sa udiali a rozhovory budú plynúť aj bez toho aby ma niekto zasvetil do toho minulého diania. Je mi jasné že sa to nedá, respektíve pred tým som si myslela opak, ale asi som vďaka tým A4 zmúdrela a pozerám sa na vec objektívne. Aj keď tento pohlad nie je zrovna najšťastnejší. Ich životy budú plynúť aj bezo mňa, tak isto ako aj ten môj bez nich. Ale ukludňuje ma iba to, že vždy keď kráčam na naše miesta mám v sebe hlboké presvedčenie že tam budem vítaná a že sa aspoň čiastočne zasvetíme do našich oddelených životov, vypijeme pár šálok kávy zaplníme štyri popolníky a všetko bude zase fajn. Veď svet je fajn, život tiež a ten môj by mal byť tak isto, len musím prísť na to aby som si z tej mojej súčasnej, prehnane povedané, tragédie, spravila komédiu. Všetko tak bude lahšie, vtipnejšie a proste lepšie. Ja len musím prísť na to, ako to spraviť, a ako to prepísať. Asi začnem tým, že do príbehu pripíšem viac úvodzoviek na označenie dialógov, ktoré som chcela vynechať lebo som myslela že to zvládnem aj bez nich.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu