Bolo ráno. Vlastne jedno z mnohých aké som už mala tú česť zažiť. Prebiehalo ako všetky tie víkendové, začínajúc deň rannou preberaciou cigou o druhej poobede, keď sa byt vyprádznil bádania v teplom počasí chtivých spolubývajúcich. Paradoxne tieto chvíle na 2x2 metroch štvorcových velkého balkónu boli jedny z najkrajších. Človek by si až myslel že keď takýmto krásnym spôsobom začína svoj deň tak tak bude aj pokračovať. Niekedy sa to k tomu aj schylovalo, niekedy sa však toto schylovanie uchýlilo iným smerom. Možno to bývalo ovplyvnené mnou, možno inými aj keď túto možnosť nerada priznávam vzhladom na to že si stále nahováram že som samostatná, nezávislá jednotka. Teda aspoň charakterom svojich myšlienok. Ale to je niekedy až privelmi ťažké vzhladom na to že nás po tejto (zeme)guli chodí ako nasratých. Nehovoriac o tom že väčšina z nás skôr nasratých než s myšlienkami v oblakoch, a aj tí čo sú v oblakoch sú zväčša náladovo inde ako by sme čakali, možno tým že tie pozemné jednotky ovplyvňujú už aj ten hor.

Späť k mojím pozitívnym bodom dňa. Sledujúc točiaci sa dym vychádzajúci s cigarety a priamočiaro vychádzajúci kúdel z mojich pier rozmýšlajúc nad možnými útekmi, ktoré pri hlbšom zamyslení až také možné neboli (preto sa nerada hlbšie zamýšlam, hlavne z rána) a možnými skokmi zo siedmeho poschodia ktoré by zase boli až privelmi možné, ale asi privelmi neuvážené a pri hlbšom zamyslení až privelmi bolestivé a s dosť perspektívnym koncom. Aspoň že v tomto prípade som sa hlbšie zamyslela. Každopádne pri týchto krásnych piatich ranných minútach premýšlania na čerstvom vzduchu a s čerstvou instantnou kávou v ruke som nikdy neprišla k žiadnemu záveru. Teda ak sa za záver nepovažuje fakt že som našla ďalšiu dokonalú prebúdzaciu pesničku a k zisteniu že nabudúce budem musieť pridať viac lyžičiek kávy. A to sa mi toho za tých 300 sekúnd prehnalo hlavou teda dosť. Pri prvých šlukoch vždy začínam myslieť pozitívne, keď sa postupne pri účinkovaní nikotínu začnú vo mne aktivovať snívacie schopnosti, začnem tvoriť plány. Ktoré mi musia výsť. Pri druhej vlne šlukov som si tým úplne istá a spokojne sa tlapkám po rameni a v duchu si vravím ,,good job" a usmievam sa. Keď nasleduje ďalšia vlna, dochádza mi že to možno nepôjde až tak lahko a začínam uvažovať nad ďalšou variantou. Tie tretie sú vždy osudové, lebo mi dochádza že tu niet ani malilinkatej šance, a pri štvrtých už upadám do miernej depresie, jednak že už mi dochádza fantázia na tvorenie ďalších plánov a dvojak že mi už končí cígo, čo môže spolu aj dáko súvislieť ale zatial som sa nad tým ešte hlbšie nezamyslela.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár