Prišla by som na vopred dohodnuté miesto, kde by som sa stretla so sebou. Usadili by sme sa v nejakej príjemnej fajčiarskej kaviarni v centre mesta. Vyzliekla by som si dlhý šedý kabát, usadila sa na kraj stoličky, prekrížila nohy a položila diktafón na stôl. Predtým by som sa však predstavila. Sebe. Neskôr by som si spolu so mnou objednala kávu, zapálila prvú cigaretu a začala v rozhovore. So mnou.
Začala by som jednoduchými otázkami, na ktoré by nemalo byť problémom odpovedať. Snažila by som sa o príjemnú a uvolnenú atmosféru aj napriek faktu, že by som bola určite nervózna. A pochybujem že by som seba, svoju spovedanú osobu dokázala v takejto atmosfére dostatočne uvolniť na dôverný rozhovor. Ale chcela som poznať odpovede, takže mi nič iné neostávalo. S každou pribúdajúcou cigaretou zo mňa táto nervozita opadala, a dokázala som seba uvolniť. Postupne, čím ďalej tým viac sa mi otvárala a zdôverovala. A ja som sa začala tešiť na odpovede a najmä na následné pochopenie.
Padlo pár cigariet s oboch strán, a naša káva ešte stále nebola na našom poloprázdnom stole. Aj keď diktafón s nahratými zvukmi zapalovania cigariet, hlasných šlukov a tichého jazzu z kaviarne sa dá tiež chápať ako poloprázdny. Celá kaviareň bola nezobudená a preplnená. Všetci chceli svoje dve ranné pilulky na energiu, niektorí aj na dobrú náladu a pre väčšinu miestnosti to bola proste nutnosť. Jednu čiernu a jednu bielu. Obe rýchlo a obe naraz. My sme sa zaraďovali tiež do tejto skupiny hostí, ale nemali sme až tak naponáhlo. Vedeli sme že nás čaká dlhá cesta za odpoveďami, veľa káv za energiou a veľa cigariet, len tak pre radosť.
Prešlo pár minút a konečne sa mi darilo prinútiť môjho hosťa na plnohodnotnú, úprimnú a pre mňa dostačujúco výstižnú výpoveď. Nesmierne som túžila po niekoľko hodinovej nahrávke plnej mojich otázok na ktoré by hneď nasledovali odpovede. A mne by bolo jedno či by boli dobré alebo zlé, dlhé alebo krátke, hlavne aby boli pravdivé a aby boli moje. No keď už otvárala ústa a v očiach mala výraz, ktorý chcel veľa povedať, prišla čašníčka s našimi čiernymi pilulkami. Preklínala som ju, pretože som cítila že už som ju stratila. Stratila som schopnosť vrátiť ju do koncentrácie, do stavu absolútnej nepríčetnosti v ktorom bude schopná len fajčiť, srkať horúce presso a sypať odpovede- jednu za druhou. Vtedy som pochopila že som stratila seba. A môjmu chabému pokusu vyspovedať sa, som sa mohla už len vysmiať.
Bol by to poriadny výsmech s opovrhujúcim pohľadom v očiach, prekríženými rukami, na široko rozkročenými nohami a s cigaretou v papuli. Po pár šlukoch by som do seba sotila, zhodila sa na zem a s chuťou si do seba kopla. Načo snaha keď stále prevažuje neschopnosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
toutestpossible
12. 11.novembra 2011 17:37
...chcela by som (auto)interwiev
Napíš svoj komentár