,,No tak už zdvihni ten mobil a volaj!" vravel s nezáujmom v očiach a s obavami, prečo zase ten jeho brat mešká. ,,Ale keď ja sa strašne bojím. A ja ani neviem čoho, aj keď je mi jasné že to nakoniec aj tak spravím. Ale keď ja mám vážne strach." zdôrazňovala som najmä tú poslednú vetu. Že sa bojím. Že mám strach. ,,Ale no tak, makaj, volaj." opakoval a opakoval. Po chvíli už sme to ani neriešili. ,,Zvoní, konečne je tu, zbehni mu otvoriť prosím ťa." Vyhovela som jeho požiadavke, išla som dole otvoriť vchodovú bránu. Niekde medzi šiestym a piatym poschodím som nahodila najviac falošný úsmev a masku šťastného dievčaťa. Keď som už bola na prízemí pozrela som sa na displej mobilu, aby som sa presvedčila že mám oba kútiky úst vhodne zdvihnuté a oči správne prižmúrené. Mobil súhlasil s tým že ten výraz o ktorý som sa snažila je naozajstný úsmev a že s ním môžem ísť otvoriť a spraviť jednočlenný uvítací výbor. Mala by som to už mať v malíčku vzhladom na fakt že to robím vždy keď náš trojizbák očakáva hostí. ,,Už sú tu, môžeš prosím ťa?"

Na ceste do siedmeho neba som sa od našej návštevy dozvedela, že sa má dobre, všetko je fajn, a že v robote sa mu darí. Pokračovala som vo svojej hre že som šťastná, že vôbec nepotrebujem podporu, som vyrovnaná a ako doteraz, všetko zvládam sama. Na jednej strane to bola pravda, vždy som si veci riešila radšej sama, najmä keď sa bezprostredne týkali mňa. Veď nikto iný by asi nevedel lepšie čo má robiť v danej situácii, pred ktorú som bola postavená. Ale keby to len bolo až také jednoduché. Odomkla som dvere, dala som kvety do vázy, poďakovala sa a odkráčala do kuchyne. ,,No čo už si im konečne zavolala?" naliehal na mňa stále. ,,Nie." prosto nie, pomyslela som si...aj tak to spravím tak čo, ešte mi nechaj moju trepajúcu sa chvílku plnú stresu a očakávaní. Iróniou bolo to, že viacej ako samotného telefonátu som sa obávala skutočností ktoré by nasledovali po ňom. Na jednej strane som po nich túžila, ale ako to už my pesimisti máme, myslela som iba na to zlé a ani len v najmenšom kútiku duše ma nenapadlo že by mi konečne niečo aj vyšlo. Pozrela som sa do obývačky s plánom spýtať sa posledné otázky typu: ,,Ozaj mám?" ale keď som videla dvoch rozprávajúcich sa bratov, bolo mi jasné že by som mohla rozprávať a pýtať sa kolko by som chcela a aj tak by ma nikto nevnímal. Vypojila som svoj mobil z nabíjačky a šla volať do izby.

Telefonát bol krátky intenzívny, bol v ňom obsiahnutý aj čas mojej smrti. Utorok 13:30. Tak fajn, teším sa na utorok. Takým tým svojím masochystickým spôsobom. Vrátila som sa naspäť do obývačky. Veď predsa nemôžem byť nezdvorilá k návšteve keď som ju tak unikátne,milo a spokojne privítala. Sadla som si na gauč, preložila som si nohy a premýšlala. O tom ako sa to v utorok celé poserie, ako budem zase raz v ťažkej agónií a kolko balíčkov cigariet vyfajčím aby to moju dušu menej bolelo. Bála som sa istého typu odmietnutia, aj keď v tomto styku by sa to tak asi nedalo nazvať. Nevedela som čo so mnou spraví ďalší prejav nespokojnosti, navyše keď ten minulý zo mňa vytlačil päť sĺz, ani viac ani menej päť. Aj napriek tomu že na tento prejav nespokojnosti, v podstate odmietnutie, som bola zvyknutá. Tri mesiace ma to totiž dokonale sralo. Tri ani viac ani menej. A v utorok sa mala karta obrátiť. Možno sa obráti a možno nie. Nemám ani šajnu o tom, čo so mnou spraví otočka do pre mňa správneho a vytúženého smeru. Ale viem že ďalšie odmietnutie, ďalší prejav nespokojnosti u mňa môže spôsobiť absolútnu stratu odhodlania. Vzdám sa. Aj keď to ešte neviem na sto percent. Ale premýšlam nad tým dlho. V žiadnej inej sfére môjho života mi odmietnutia, nespokojnosť nevadia. Som na ne zvyknutá. Ale v tomto smere už ozaj nevládzem.

Je nedela. Je pól jedenástej večer. Premýšlam. Bojím sa. Pondelok bude ešte o chlp horší a utorok do 13:30 budem v prdeli už úplne. Netuším čo spraví moja karta. Ale kebyže verím na karmu, alebo hocičo podobné, povedala by som si: ,, však raz sa ti to muselo vrátiť."

Veď uvidím v utorok...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár